sa však obom, našťastie, cena za slávu zdala privysoká.
Erikovi Ondrejičkovi kamarát z mladosti vymyslel prezývku igric a recitátor z jedálenských vozňov. Geodet, z ktorého sa poézia len tak rinie, je totiž schopný počas cesty vlakom baviť celý vozeň básňami. „Veľmi rád s Erikom cestujem, aj dlhšie trasy. Naša improvizovaná päťhodinová beseda s čitateľmi sa odohrala na ceste z Bratislavy do Prešova,“ hovorí Juraj Šebesta.
Počas nej mal básnik recitovať cestujúcim v jedálenskom vozni, Dobrovoda príhodu prifarbuje: „Bolo počuť rinčanie skla, keď sa maďarské obdivovateľky hádzali cez zatvorené okná do polí.“
K básnickým sklonom sa zať Albína Brunovského rodinnému známemu Ľubovi Feldekovi priznal len pred dvoma rokmi. Ten po tom, ako si básne prečítal, začal hneď chystať prvú knihu, ako hovorí, bolo mu jasné, že má pred sebou hotového básnika.
„Mnohí si myslia, že robia veľkú poéziu vtedy, keď je nezrozumiteľná. Slovenská poézia bola však aj veľká, aj zrozumiteľná,“ hovorí Feldek.
Nová zbierka je podľa neho „smrekovsko-kostrovsko-bottovská“, aj keď súčasná, v prvom rade však inžinierska, lebo Ondrejička je zememerač. „Slovenská poézia je plná inžinierov,“ myslí si Feldek. „Kostra študoval architektúru, Botto bol rovnako ako Erik zememerač a napríklad Krasko bol chemický inžinier.“
Autor o svojej zbierke hovorí, že kým prvá kniha bola o láske a žene, táto skôr rieši deficit lásky, smrť a vzťah k Bohu. Každá báseň je pre niekoho, so štipkou sebectva jednu z nich venoval sám sebe, nazval ju Tulák z mesta.
