e európske umenie, o televízii, a najmä o tom, čo železná opona urobila s umením. A vlastne, čo s ním stále robí.
Čo vás tak priťahuje na umení strednej a východnej Európy?
„Verím, že toto umenie je súčasťou európskeho aj svetového umenia. Snažím sa hľadať spojenie a nanovo premyslieť a revidovať oddeľovanie východoeurópskeho a západoeurópskeho umenia. Politické, ideologické a vojenské rozdelenie Východu a Západu nebolo také hlboké ako rozdelenie v umení. Umenie takzvaného východného bloku vytvorilo niečo totálne nové. Oficiálne a štátne umenie bolo frekventovanejšie než iné formy umenia, ale nie je pravda, že existovalo len ono. Fungoval takzvaný sekundárny životný štýl, ktorý nazývam paralelný.“
Aké boli špecifiká oficiálneho a neoficiálneho umenia v jednotlivých krajinách bývalého východného bloku?
„V Poľsku a Maďarsku boli hranice medzi oficiálnym a sekundárnym umením flexibilnejšie. Kultúrny život bol tolerantnejší, mnoho neoficiálnych umelcov mohlo pôsobiť v oficiálnych inštitúciách. V Poľsku sa súčasné umenie prezentovalo v oficiálnych inštitúciách. Iné krajiny - východné Nemecko alebo bývalý Sovietsky zväz – boli viac exkluzívne alebo rigidné a hranice medzi oficiálnou a neoficiálnou kultúrou boli veľme pevné. Štát ignoroval všetko mimo oficiálnej scény. Veľké, všeobecné otázky boli viac-menej všade rovnaké, ale konkrétne odpovede sa líšili.“
Čo bolo to rovnaké a čo odlišné?
„Napriek limitom oficiálnej kultúry, ktorá sa tiež v jednotlivých štátoch odlišovala, sa neoficiálna umelecká scéna pohybovala viac–menej rovnako ako západné umenie. Niektorí umelci boli vo vnútornej emigrácii, no predtým mohli patriť medzi rešpektovaných. Prechádzali z uznania do marginalizovania a odtiaľ do undergroundu a potom zas naspäť do uznania.“
O rôznych fázach na neoficiálnej umeleckej scéne sa príliš nehovorí. Nezjednodušuje sa dnes ten pohľad?
„Zjednodušuje a nerešpektujem to. Ak chceme integrovať umenie východnej a strednej Európy do globálneho umenia, musíme byť veľmi precízni. Nemali by sme pracovať so žiadnymi zjednodušujúcimi klišé.“
Napríklad?
„Klišé obete, klišé rezistencie, revolučnosti alebo izolovanosti. Sú len odlišní umelci v odlišnom čase s odlišnými možnosťami alebo obmedzeniami. Až keď ukážeme autentickú víziu seba samých, môžeme dúfať, že experti z veľkých západných múzeí integrujú naše umenie. Mali by sme ukazovať aj vývoj v prvých desaťročiach 20. storočia. Rok 1945 neodstrihol predchádzajúci vývoj.“
Prečo 17 rokov po zmene nemáme o sebe autentickú víziu?
„V tom je rozdiel medzi centrom a perifériou. Keď sa hovorí o francúzskom alebo o nemeckom umení v 20. storočí, sú to presné analýzy. Pri umení strednej a východnej Európy to nevieme.“
Čím to je?
„Najskôr je predsudok homogenizácie, že u nás nič nebolo. Potom si jedni vyberú kuriozitu, ďalší prominentnú obeť alebo predstaviteľa doby. To je nebezpečné. Vyberajú sa len unikátne príklady, ktoré často korešpondujú so všeobecnými klišé. Preto sú akceptované.“
Umenie akceptuje klišé?
„Napríklad nájdu umelca, ktorý sa veľmi odlišuje od západného umenia, povedia si – aha, toto je to umenie východnej Európy. Nevidia, že je 2000 umelcov, ktorí sa tak neodlišujú od západných. Hľadá sa exotika, čo je strašidelná chyba, ale veľmi ľahká, lebo také umenie sa ľahko predáva. Je to rovnaké, ako keď niekto vystaví človeka v pralese, aby sme vedeli, že to je Afrika. Je to ako byť v cirkuse.“
Exotika z neznámeho je logická. Majú však galeristi záujem o vedomosti z umenia v postkomunistických krajinách?
„Je ľahšie ukazovať klišé, ale výsledok je negatívny, lebo to nemení pohľad na umenie východnej Európy. Kurátor, ktorý chce urobiť medzinárodnú výstavu, je morálne povinný mať na nej aj umenie z druhej strany. Už idea inej – čudnej strany je klišé. Nie je to čudná strana. Prečo by mali byť ruská kultúra a umenie iné? Potom je aj britská kultúra iná ako francúzska. Odlišnosť a rozmanitosť je normálny stav vecí. Je tu však klišé západného umenia a všetky ostatné umenia sú čudné, barbarské, čierne, neznáme.“
Klišé sa vzťahujú aj na iné kontinenty, nie?
„Áno, teraz zažíva konjunktúru umenie z Ázie, pred rokmi to bola Afrika. Muselo to byť všade. A vyberali len 2–3 umelcov, vytvorili mnoho klišé. Až 99 percent kurátorov, ktorí vystavovali africké umenie, nikdy v Afrike neboli, nanajvýš na bienále v Johannesburgu, čo už tiež bola selekcia. To platí aj o strednej a východnej Európe. Nechodili sem alebo prišli za kamarátom umelcom, ktorý im ukázal ďalších troch umelcov, samozrejme horších od neho, aby si umelec udržal svoje konexie. To bolo typické. V repertoári kurátorov som videl, ktorý umelec ich sprevádzal. Bolo to hrozné. V 80. rokoch sem kurátori zo Západu mohli cestovať, ale väčšinou nehľadali poriadne. Boli šťastní, že majú svoje malé krúžky.“
Zaujíma vás aj nová generácia z bývalých postkomunistických krajín?
„To je komplikované. Stredná a východná Európa už nie je taká zaujímavá.“
Čím to je?
„Vo svete je veľa iných konfliktov – moslimsko–fundamentalistický terorizmus, Ázia, džihád, ktoré zmenili svetovú ekonomiku. Každý beží do Číny, v Šanghaji a Pekingu sa otvárajú nové galérie, veľtrhy, bienále. Kritizovali ma, keď som do Viedne nakupoval umenie bývalého východného bloku. Nerozumeli, prečo majú mať umenie periférie. Pritom dnes rakúske médiá uvádzajú, že moja výstava s umením z bývalého východného bloku bola najzaujímavejšia z výstav za posledných 25 rokov v Ludwigovom múzeu. Viedeň teraz vlastní najväčšiu zbierku tohto umenia na svete.“
Pri tlačovej konferencii k výstave v Slovenskej národnej galérii ste povedali, že Bratislava je významná pre európske umenie. Ako ste to mysleli ?
„V porovnaní s Prahou, Budapešťou, Viedňou, Belehradom, Sofiou a ďalšími začína mať Bratislava veľmi otvorený program. Talianske či francúzske mladé umenie, ktoré sa tu vystavuje, vidím v Budapešti len občas a v Belehrade vôbec. Ani Viedeň nie je otvorená pre taký typ tematických skupinových výstav, ako máte tu. V Prahe majú veľmi dobré one man show výstavy, ale tiež si nepamätám tematické výstavy, ako sú tu.“
Má Bratislava dosť divákov? Alebo jednoduchšie: zaujíma slovenských divákov to, čo vymyslia kurátori?
„To je veľký problém, ale nie je to špecifikum Bratislavy. Ľudia chodia radšej na klasikov a modernistov, na Klimta, na Schieleho.“
Prečo?
„Je to dekoratívne a ľudia o nich viac vedia, keďže sa na nich rútia odvšadiaľ. Keď som robil v Múzeu moderného umenia vo Viedni, vždy našu návštevnosť porovnávali s Leopoldovým múzeom. Ale tam vystavujú klasikov! Klimta pozná každý, aj človek, ktorého výtvarné umenie nezaujíma. Je všade, aj na obaloch čokolády. Impresionisti, secesia, a aj Dalí sú veľmi navštevovaní.“
Nie sú Monet, Klimt, Dalí módni?
„Sú, ale tiež je v tom silný príbeh. Dalího a Chagalla majú radi aj ľudia, ktorí nevedia, čo je surrealizmus. Je to rozprávkové, malebné. Títo maliari tiež vytvárajú prepojenia aj mimo výtvarného umenia, v literatúre, v kinematografii aj v hudbe. Je to viac vžité ako Mondrian alebo Malevič. Keď sa hovorí o ruskej avantgarde, ľudia niečo tušia vďaka filmom či Stravinskému. Pri súčasnom umení takéto povedomie neexistuje a ľudia mu nedôverujú. Vyvíjajú menej aktivity, aby ho pochopili, než pri overených menách konštruktivistov či kubistov, ktorých tiež nemajú radi a možno im ani nerozumejú. Ale keď poviete Picasso vedia, že niečo by o ňom mali vedieť.“
Takže o sto rokov bude módne chodiť na výstavy Mimma Paladina?
„Neviem, či bude také módne chodiť na jeho výstavy ako dnes na Dalího, ale bude viac uznávaný. To sa dnes deje aj s Pollockom. Veľa ľudí tvrdí, že to nie je umenie, ale už vedia, o čom hovoria. To isté platí pre pop art. Možno nevedia rozdiel medzi Lichtensteinom a Wesselmannom, ale poznajú ten termín. Spája sa im to s populárnou kultúrou a hudbou a 60. roky sa stávajú populárne. A tiež to má trochu smiešny charakter.“
Odkedy je dobré umenie vtipné umenie?
„Napríklad súčasný Pizzi Cannella nemá vtipný charakter a nepredpokladám, že bude populárny, ale Damien Hirst je vtipný, takže aj ľudia, ktorí nemajú radi súčasné umenie, ho majú radi pre škandály, ktoré jeho umenie vyvoláva. Platí to aj pri Mauriziovi Cattelanim, ktorý zobrazil pápeža ležiaceho na zemi zavaleného balvanom. Ľudia nepoznajú autora diela, ale videli ho v denníkoch. Nepáči sa im to, nevnímajú to ani ako umenie, ale poznajú to. Táto vedomosť príliš nepomáha súčasnému umeniu. Je to ako so slovom cunami, ktoré sme pred rokmi ešte nepoznali a teraz je z toho už metafora. Povrchná znalosť len pomáha tomu, aby sme súčasné umenie vnímali ako súčasť kultúry. Ale nie tomu, aby sa z neho stalo niečo príťažlivé.“
Týka sa povrchná znalosť len súčasného umenia?
„Nie, a v tom je problém. Ľudia dnes neradi vyvíjajú úsilie, neštudujú, alebo študujú len to, čo je užitočné, čo sa im zíde pri získavaní zamestnania. Súčasné umenie používajú ako zábavu a tú časť, ktorá nie je zábavná a vtipná, neakceptujú. To, čo je intímne, hlbšie, smutné alebo veľmi tiché, si nevšimnú.“
Je to horšie ako v minulosti?
„To netvrdím. Ale v minulosti umenie moralisticky patrilo ku kultúre. Aj keď ľudia neboli príliš vzdelaní, umenie a kultúra bolo konzumované malou skupinou ľudí. Dnes majú prístup ku kultúre cez televíziu všetci. Všetci môžu ísť do divadla, na koncert, do galérie. No súčasné umenie nie je vnímané tak vážne ako v minulosti, lebo publikum je väčšie a chce viac zábavy, voľného času, dlhší víkend. Môže si vyberať medzi futbalovým zápasom, koncertom alebo cestovaním. No to neznamená, že na umelecké diela nazerajú ako na umelecké diela. Idú do Prahy, v lepšom prípade nazrú do katedrály, ale to neznamená, že si uvedomia niečo o gotike alebo niečo o histórii. Štatisticky platí, že čoraz viac ľudí vidí čoraz viac umenia, ale to ešte neznamená, že majú aj väčšie vedomosti.“
Je trend zozábavňovania nesprávny?
„Nie je nesprávny. Ale ja si dokážem povedať, že umenie je umenie a zábava je zábava. Nikdy by som nebol schopný čítať Bratov Karamazovovcov ako zábavu. Je to dlhé, smutné, filozofické, hĺbavé. Buď to čítam ako úžasný román, alebo to nečítam, alebo to čítam a poviem si – aha, tomuto príbehu nerozumiem. Zábava ako súčasť každodenného života nie je dobrá ani zlá, existuje, ako vždy aj existovala. No zábava na pochopenie nestačí. Umenie sa dotýka existencie na sto percent, zábava na jedno.“
Môže za nerozlišovanie medzi zábavou a umením televízia?
„Televízia má niekoľko veľkých pozitív. Máme ju doma, takže je pohodlná. Môžeme si rýchlo vyberať medzi veľkým množstvom programov, má vysokú kvalitu. Je to však negatívne vzdelanie. Bez koncentrácie počúvame informácie, keď nás to zaujíma, dostaneme sa do deja, keď chceme, vyjdeme z neho von. Predurčuje priemerného diváka byť povrchným. Je to nebezpečné najmä pre deti, pretože sú menej odolné a imúnne voči televízii.“
Je pohodlie, ktoré televízia zaviedla pri získavaní informácií, tiež nebezpečné ?
„Čím menej kultúrneho vzdelania máme, tým menej dokážeme selektovať. To nahráva aj politikom, lebo nie sú zvyknutí, aby ich publikum analyticky hodnotilo. Mňa naozaj nezaujíma, či si Schröder lepí vlasy alebo nie, či ich má šedivé, alebo nie. V USA od čias televízie nezvolili za prezidenta plešatého muža, pretože v televízii to nevyzerá dobre. Pred 50 rokmi sa o to nikto nestaral. Churchill bol tlstý, nemal vlasy, fajčil a opíjal sa v parlamente. Vo všeobecnosti platí, že ľudia majú nižšiu úroveň v akomkoľvek posudzovaní. A televízia je za to tiež zodpovedná. “
