za fyziológiu a medicínu. Jeden z najvýznamnejších biochemikov všetkých čias Hans Krebs stál pri zrode základov moderných znalostí o metabolizme bunky. Zomrel pred 25 rokmi, 22. septembra 1981.
Pre laika je bunka ohromným chemickým a fyzikálnym bludiskom. Je veľmi ľahké stratiť sa v ňom už pri prvom pokuse pochopiť, ako vlastne tento zázrak prírody funguje. Isté je azda iba to, že ako najmenšia čiastočka živej hmoty musí bunka prijímať potravu, ktorú vie spracovať, energiu využiť a zvyšky vylúčiť. Lenže ako konkrétne to robí?
V roku 1900, keď sa Hans Krebs v nemeckom Hildesheime v rodine lekára narodil, sa o tejto otázke vedelo veľmi málo. Pretože Krebsa lákalo všetko tajomné, obyčajnú a predsa takú zvláštnu bunku, ktorých má každý človek bilióny, s ohromným nasadením študoval veľkú časť svojho života.
Ako neskôr povedal v Štokholme, vybral si toto pole výskumu, pretože veril v jeho dôležitosť. Napriek tomu, že má vyložene teoretický charakter, od ktorého sa naozaj neočakáva nič iné ako opis základných dejov, a prvotným cieľom medicínskeho výskumu má byť pomáhať ľuďom. Aký je teda zmysel a prínos takejto práce? Ako odpoveď spomenul Krebs známu Faradayovu otázku: „A aký je úžitok z novorodenca?“ Dnes už môžeme odpovedať: Bez podrobnej znalosti metabolických procesov by dnes molekulárni biológovia či genetici sotva mohli bádať nad tým, ako zniesť zo sveta hrozbu obezity, AIDS, rakoviny či Alzheimerovej choroby.
V roku 1933 Krebs ušiel pred Hitlerom do Veľkej Británie. Tá vtedy už známemu vedcovi poskytla azyl na univerzite v Cambridgei, kde od roku 1938 viedol katedru biochémie. Neskôr presídlil do Oxfordu, kde sa stal v roku 1955 profesorom, a povýšili ho aj do šľachtického stavu.
Počas detailného skúmania „paliva života“ v bunke opísal veľa zaujímavých dejov. Najznámejší je jeho objav cyklu kyseliny citrónovej, ktorý sa dnes volá Krebsov cyklus. Aj keď bežný smrteľník ani len netuší, že jeho bunky praktizujú práve takýto zvláštny spôsob premeny živín, najmä karbohydrátov, ten spolu s následným dýchacím reťazcom produkuje asi 98 percent energie využívanej organizmom.
Krebsa okrem záhad bunky zaujímali aj záhady fungovania zvláštneho sveta, ktorý slúži (alebo by mal slúžiť) predovšetkým na produkovanie nových poznatkov o živote a svete, v ktorom žijeme. Prvé, čo tento svet neznáša, je priemernosť. Krebs vysvetľoval, že demokracia a rovnosť v živote nemá nič spoločné s rovnostárstvom vo vede, napríklad na univerzitách, kde vyložene škodí.
Veda má vlastné zákony - priemerní priťahujú podpriemerných, nadpriemerní nadpriemerných. Dokumentoval to na vlastnom príklade: v 30. rokoch 20. storočia sa v Berlíne učil u nositeľa Nobelovej ceny Otta Warburga. Učiteľom Warburga bol iný nositeľ „nobelovky“ Emil Fischer. Ak má z mladého človeka vyrásť vedec, ktorý má odvahu pustiť sa do veľkých otázok s takou ohromnou invenciou, akú prejavil Krebs, musí vyrastať v prostredí, ktoré ho motivuje. To je možno hlavný odkaz, ktorý nám Krebs zanechal.
