ani oficiálně, ani v samizdatu / Necítím to jako podstatné,“ píše Vodseďálek, člen legendárneho literárneho triumvirátu prvej polovice 50. rokov, ktorý tvoril spolu s Egonom Bondym a Janou Krejcarovou.

Až keď po revolúcii prišlo s ponukou vydavateľstvo Pražská imaginace, súhlasil s publikovaním. „Podmienkou bolo, že nepôjde o výber, ale o celú tvorbu. Som teda autor, ktorému ako prvotina vyšli zobrané spisy,“ hovorí pre SME.

Trápna poézia v trápnej dobe

Svoje dielo usporiadal chronologicky do piatich častí. „Prvý zväzok Zuření opisuje moje skutočné zúrenie, zosobnené najmä v zbierke Trapná poesie, ktorá bola úplným vnútorným odsúdením stavu, v ktorom sme žili.“ S jeho názorom, že keď je trápna situácia, musí byť trápna aj poézia, sa stotožňovala aj zbierka Totální realismus, s ktorou paralelne prišiel Bondy. Spolu vtedy začali aj s vydávaním neoficiálnej edície Půlnoc.

„Neboli to samizdaty,“ zdôrazňuje Vodseďálek, „zo všetkého existovali iba tri kópie, ktoré sme ďalej nerozširovali. Išlo nám len o zachovanie napísaného pred políciou.“

Vtedy vznikali aj básne zaradené do druhej časti súborného diela nazvaného Snění. „V tom snívaní rozprávam svoje fiktívne zážitky a príhody, ktoré som vnútorne veľmi intenzívne prežíval, takže často pre mňa majú rovnakú platnosť ako spomienky.“ Týka sa to aj dvoch jediných známych próz z tohto obdobia - Kalvárie a Kompensace. „Sú prejavom môjho neobyčajného obdivu k dekadencii, a obdivovať dekadenciu v päťdesiatych rokoch, to bolo niečo unikátne.“

Vpád Jany Krejcarovej

Roky 1950 až 1955 „sme prežívali v našej veľmi úzkej komunite nesmierne intenzívne,“ hovorí Vodseďálek. Vo veľkej miere to bolo aj zásluhou magickej a charizmatickej bohémky Jany Krejcarovej, ktorá oboch básnikov výrazne ovplyvnila nielen v nazeraní na moderné umenie, ale aj na prakticky všetky spoločenské hodnoty. Spoznali, „čo to je mystifikácia i čo to je urážka“.

Keď potom prišla únava a vyčerpanie, „bez zloby a nepriateľstva každý z nás začal hľadať vlastnú cestu“. Vznikajú texty tretieho zväzku Bloudění („moje blúdenie bolo sprevádzané aj mlčaním a hľadaním iných aktivít“). Trápnu poéziu vystriedali básnické experimenty, a neskôr priam dokumentárna tvorba (štvrtý diel Probouzení), ústiaca v 80. rokoch do zrelého autorského prejavu (záverečný zväzok Nalézání), čoraz viac inklinujúceho k próze. K preferovaniu poézie pred prózou vo svojej ranej tvorbe sa vyjadril až v neskoršej knihe Felixír života, obsahujúcej texty z 90. rokov.

Poézia je menej nebezpečná?

Uvádza, že to má na svedomí podvedomý strach, ako budú jeho kritické názory vnímané. Dúfal, že za „divné verše“ je ťažšie trestať ako za prózu, ktorá sa viac blíži k novinárskemu vyjadrovaniu, a teda politicky nebezpečnému. Toto prekvapujúce priznanie však vzápätí typickým spôsobom spochybní, keď pripustí, že možno je to úplne inak a zvolenú formu si vynútil vnútorný obsah textov. Koniec-koncov na otázku, ako by pomenoval Felixír života v kontexte akéhosi šiesteho pokračovania svojich zobraných spisov, odpovedal: „Absurdno.“

Jeho ctižiadosť nie je založená na všeobecnej popularite, ale v zanechaní stopy. To sa mu iste podarilo aj u ním obdivovaného Bohumila Hrabala, ktorý sa vyjadril, že „tie Vodseďálkove veci mám na nočnom stolíku, občas si ich čítam a strašne ma serie, že som to nenapísal ja“.

„Mám poznamenaný presný dátum aj krčmu, kde to Hrabal povedal,“ dodáva spokojný Vodseďálek.