Aké to je - vrátiť sa domov po pätnástich rokoch? Spoznávate napríklad vône, farby, zvuky?

Je to hŕba zmiešaných pocitov. Akoby som sa odznova zoznamoval s vlastnou mentalitou, lebo je už ovplyvnená životnými skúškami a situáciami, ktorými som prešiel v cudzine. No byť doma je super. Stále sa vraciam k spomienkam, keď som v roku 1989 začínal práve na doskách SND. Z tých čias tu poznám veľa ľudí a ešte stále si neviem zvyknúť na to, že ma oslovujú ‚pán riaditeľ'. Som v rozpakoch, lebo titulovanie pre mňa nie je dôležité. Hlavné je, aby sme si rozumeli.

V čom bola pre vás užitočná slovenská mentalita v Kanade či v Holandsku?

Stredoeurópania boli vždy viac otvorení a srdeční, ako západní ľudia. Dúfam, že sa to nevytratí. Slovanská mentalita je osobitá a má čo dať svetu vo všetkých oblastiach, a to nielen v kultúre. Stredoeurópsky priestor je z pohľadu zahraničia zaujímavý a stále neobjavený, ale v posledných piatich rokoch už nadobúda čoraz väčšiu váhu. Mali sme smolu, že tu štyridsať rokov vládol komunizmus, no na druhej stráne práve preto sme si dokázali pestovať a udržať vzťahy a záujmy tak, ako to na Západe nepoznajú. Bola to naša forma prežitia. Zmena smerom k demokracii otvára priestor a možnosti pre všetkých, no zároveň potláča niečo, čo je nám svojské. Odrazu je tu globalizácia - všetci chceme jazdiť na rovnakých autách, mať rovnaké domy, oblečenie, záujmy. Stráca sa individuálnosť regiónov.

Cítite globalizáciu aj v tanci?

Určite áno. V Bratislave ešte nie je veľmi rozvinutá, ale keď sa pozriete na súbory v západnej Európe, Kanade a USA, začínajú sa veľmi podobať jeden na druhý. Všetci robia to isté. Pre top päťku choreografov je to fajn, lebo väčšina chce robiť práve ich choreografie, ale takto súbory strácajú možnosť cestovať. Ich ponuka sa zužuje nielen v oblasti titulov, ale aj v samotnom tanci. Divadlá nehľadajú priestor pre iných ako zavedených tvorcov. Nemajú dosť projektov na to, aby prirodzene vznikala nová estetika, neošúchané formy prejavu talentovaných tanečníkov. Všetko samozrejme súvisí s peniazmi. Ľudia si vyberajú jednoduchšiu cestu - keď už niekto má úspech, húfne po ňom siahnu ako po overenej značke a nepustia sa do rizika objavovania. Globalizácia priniesla do súborov jednotvárnosť. No pre každý súbor je dôležitá odvaha riskovať. V Netherlands Dance Theatre v Haagu sme pod vedením Jiřího Kyliána každý rok mali päť - šesť premiér, s ktorými sme jazdili po celom svete. No celkovo na pôde divadla ročne vzniklo okolo 25 predstavení, z ktorých boli všetky zaujímavé. Kylián sa nebál riskovať a dať tvorivý priestor mladým.

Pokúsite sa nájsť vlastný rukopis na pôde SND?

Je to pre mňa veľká výzva. Spolu s dramaturgičkou Mirkou Kovářovou a baletnou majsterkou Norikou Gallovičovou, ktoré som si vybral do svojho tímu, k tomu pristupujeme s pokorou. Dnes majú mnohí pocit akejsi nedotknuteľnosti, ‚vševedenia'. My však musíme reálne zhodnotiť, aká je situácia a otvorene jej čeliť. Na svojom prvom stretnutí so súborom som povedal, že naším mottom by malo byť slovo pravdivosť. Bez pravdy sa totiž nikam nepohneme, aj keď mnohokrát bolí.

V akom stave ste našli baletný súbor SND?

Je vo veľmi dobrom stave. Nejaké zmeny sa udiali už tesne pred mojím príchodom a na konci minulej sezóny. Našiel som tu veľa talentovaných mladých ľudí.

Je to ešte odkaz vášho predchodcu Emila Bartka?

Áno, aj keď on bol zameraný na klasiku. Teraz je Bratislava veľmi populárna a my sa musíme otvoriť všetkému novému, čo existuje.

Nezdá sa, že by Bratislava tušila o svojej popularite. Naozaj je to tak?

Neuvedomuje si to... V Montreale som už viackrát čítal vo víkendových číslach popredných novín veľké dvojstranové články s veľkými fotografiami Bratislavy a celého Slovenska. O Bratislave sa píše ako o neobjavenom fenoméne. Máme nablízku Viedeň, Budapešť, Prahu a lacné letenky, čo je výzva prísť do strednej Európy za kultúrou. Bratislava má teraz šancu v mnohom predstihnúť svojich susedov.

Preto ste sa poponáhľali domov?

Ponuka byť šéfom baletu SND pre mňa prišla ako modré z neba. Keby mi takéto niečo predpovedali pred polrokom, považoval by som to za vylúčené. Bola to zhoda náhod a pre mňa obrovský šok. Vždy som sa rád vracal domov tancovať ako hosť. O to viac ma teší a zaväzuje, že keď v divadle začali uvažovať o novom vedení, spomenuli si práve na mňa.

Akú úlohu hrá náhoda vo vašom živote?

Náhoda je podstatná. Pre každého. Darmo by ste si budovali veľké plány, aj tak je všetko inak. Po tom, čo Kylián odišiel z postu šéfa baletu v Haagu a ja som prekonal vážne zdravotné problémy, rozhodol som sa z Holandska odísť na rok do Kanady. Potreboval som zmeniť vzduch. Povedal som si, že po roku sa vrátim späť. A ostal som tam sedem rokov! Kanada sa stala mojím druhým domovom - mám tam životnú partnerku a nevlastnú dcéru. Ako hovorievali moji rodičia - najlepší spôsob, ako rozosmiať Boha, je prezradiť mu svoje plány. Zhora dostanete výzvu a je len na vás, ako si s ňou poradíte. A ja mám výzvy rád.

Je pre vás SND výzvou aj preto, že máte príležitosť posunúť dopredu práve svojich?

Je to veľmi zaväzujúci moment,lebo teraz píšeme históriu. Z troch súborov SND je balet až na treťom mieste. Prvýkrát máme možnosť ukázať, že sme rovnocenní ostatným dvom a možno aj lepší. Zdravá rivalita medzi súbormi je dôležitá. Činohra má skvelé zázemie, dobre vybudovaná je aj opera, a my máme príležitosť stať sa v priebehu troch-štyroch rokov mladým, moderne ladeným neoklasickým súborom s atraktívnym repertoárom, ktorý budú diváci vyhľadávať.

Slovenské divadlá však zápasia s tým, že nemajú veľa divákov. Zmenšila sa stredná vrstva a ľudia si odvykli míňať peniaze na kultúru. V nových priestoroch však bude musieť SND predávať viac lístkov. Ste optimistický aj napriek týmto okolnostiam?

Je to tak, no nie je to len chyba divákov, ale aj divadla. Nechcem kritizovať, ale keby som bol ja v ekonomickej situácii, akú naši ľudia prežili za posledných pätnásť rokov, tiež by som nešiel na všetky tituly. Časy sa zmenili a zmenil sa aj divák. Zo Západu k nám prišla tendencia rýchlej zábavy. Divák očakáva, že si okamžite získate jeho pozornosť a ak sa to nestane do desiatich minút, upúta ho niečo iné. Je to niečo ako MacDonald's. Vo svete je časté, že to, čo ponúkajú divadelné scény, pripomína ‚rýchlofútku'. Ozajstné umenie sa vytráca. Je teda na dramaturgii baletu a ostatných súborov, aké tituly ponúkneme všetkým generáciám. Musíme to naozaj veľmi dobre zvažovať. A hoci sme stratili určitú časť publika, zaujímavými titulmi máme šancu vytvoriť situáciu, aby do divadiel prišli noví diváci.

V čom je práve balet dôležitý?

Balet je svojím vyjadrovacím jazykom univerzálny. Tancom a pohybom dokáže povedať všetko bez toho, aby človek potreboval ovládať reč. Ak je dobre urobený, dokáže nadchnúť, rozosmiať a rozplakať. Návštevník baletného predstavenia nepotrebuje rozumieť po slovensky ani slovo. V tom je výhoda oproti národnej činohre. My môžeme pritiahnuť oveľa viac turistov.

Balet mal turistov dosť aj doteraz, keď na klasické predstavenia chodili zájazdy rakúskych dôchodcov...

Je dôležité, aby tu bola klasika, ale nechcem, aby balet Národného divadla bol národným múzeom. Labutie jazero sa bude hrať ešte ďalších sto rokov, ale v akej forme? S niektorými titulmi nemôžem súhlasiť, aj keď klasiku plne rešpektujem. Už existujú choreografie, ktoré tie staršie upravujú a dodávajú im novú techniku, ktorou dnešný balet disponuje. Nechcem ponúkať klasiku za každú cenu a robiť verzie zo 40. a 60. rokov minulého storočia - napríklad triapolhodinovú Spiacu krásavicu. Tento titul sa dá urobiť o hodinu kratším, aby sa stal živším, dynamickejším a kompaktnejším. Ani dnešný divák nie je rovnaký, aký bol pred pol storočím. Musíme ísť s trendmi.

Prečo sa musí ísť s trendmi práve pri úprave klasiky?

Naše obecenstvo je viacgeneračné, no už aj deti majú život oveľa rýchlejší ako voľakedy. Informácie na ne útočia zo všetkých strán. Počítačové hry sa stali normálnou súčasťou života a odmala sú vychovávané k rýchlej zábave. Dokážu odhadnúť za päť minút, či ich to zaujíma, alebo nie. A keď sa po chvíli začnú nudiť, už sa k tomu nechcú vrátiť. Takže my sa musíme pozrieť, v akom stave sú klasické tituly a ak nám dovolia prostriedky, pozmeníme ich. Kontaktov máme neúrekom, možnosti tu sú. Budeme sa snažiť, aby súbor išiel s kvalitou stále vyššie a aby sólisti svojím umením priťahovali ľudí na predstavenia.

Aký pomer klasiky a moderny si predstavujete?

Chcem zmeniť dnešný pomer, keď tu máme 90 percent klasiky a len desať percent súčasných titulov. Ideálny pomer by bol 50 na 50. Uvidíme, ako zareaguje publikum.

Dôležitý je dôveryhodný prvý krok. Na túto sezónu pripravujete vlastné predstavenie Warhol. Prečo je to podľa vás správna voľba?

O Warholovi sme rozmýšľali už minulý rok spolu s Emilom Bartkom. Predložil som mu niekoľko návrhov námetov na neoklasický titul a jemu sa zapáčil práve Warhol. To sme ešte netušili, že sem o rok prídem ako jeho nástupca. Takže teraz sa mi to zdvojnásobilo - som šéfom súboru a pripravujem prvú premiéru v tejto sezóne. Priznám sa, že som z toho trochu nervózny...

Autorom ste vy?

Napísal som libreto. Warhol bol plný farieb, preto aj hudba bude farebná - koláž rôznych štýlov. Sme medzinárodný tím - nahrávku vytvorí americký skladateľ, z Holandska príde svetelný dizajnér a architektom je Kanaďan. Usilujeme sa pritiahnuť všetky generácie.

Vo svete je Warhol overená značka a prísľub úspechu. Na Slovensku je to inak - určite poznáte príbeh múzea Warhola v Medzilaborciach...

Je to len otázka reklamy. Občas si kde-tu v novinách niečo o Warholovi prečítate, ale potom sa znovu na rok úplne vytratí. Keď sme napríklad v televízii stále atakovaní reklamou na jogurt, máme dve možnosti - buď si ten jogurt kúpime, alebo sa ho aspoň dotkneme a porozmýšľame o ňom. Podvedome o tom jogurte stále viete, aj keď ho v živote nechcete mať v ústach. Warhola som si vybral pre jeho vizionárstvo. Veľa vecí vedel dopredu. Dnes sú jeho myšlienky ešte aktuálnejšie ako v 60. a 70. rokoch, keď vznikli - rastúca komercia, konzumnosť, siete rýchleho občerstvenia - to všetko je predsa čistý Warholov popart. Je to titul, kde môžeme urobiť, čo sa nám zachce. Dúfajme, že to bude mať hlavu a pätu a nebude to len nejaký mišmaš podľa českého príslovia: ‚Ať jím, co jím, ale vždy zvracím bramborový salát.'

Čo sa musí stať, aby sa malý chlapec rozhodol ísť tancovať balet?

Musí vidieť dobrý klasický balet. Ešte som nestretol dieťa, ktoré by nadchol moderný balet. Vo svete sa často robia nezrozumiteľné choreografie, keď sa tanečníci hádžu o zem, búchajú o steny, váľajú sa. Keď sa autora niečoho podobného opýtate, o čom to bolo, tvrdí, že ide o jeho komplikované prežívanie tvorcu, ktorým sa dotýka univerza. To však odradí každého. Keď trojročné dieťa vidí Labutie jazero - tú nádhernú balerínu, elegantného princa, labute, alebo víly v Giselle, počuje krásnu hudbu, ani nedýcha. Je šťastie, keď sa podarí deťom ukázať, že v divadle nie je nuda. Dôležitý je prvý imidž. Ak dieťa prvýkrát vojde do divadla, ktoré ho očarí, bude sa doň vracať celý život.

Kedy ste sa stretli s baletom prvýkrát vy?

Mal som šesť rokov. Bolo to v Piešťanoch, kam súbor SND kedysi pravidelne chodieval. Chcem, aby sa to obnovilo - musíme ísť do regiónov. Budeme sa snažiť vymyslieť taký repertoár, aby sme mali aj menšie tituly, s ktorými by sme mohli navštevovať väčšie divadlá všade na Slovensku. Potom budú diváci chcieť prísť za nami aj do Bratislavy. Musíme sa zbaviť nafúkanosti a arogancie.

Ako vás objavil Jiří Kylián?

Vždy som túžil pracovať v jeho súbore, ale keď robil v roku 1992 konkurz, zmeškal som hlavný termín. A tak som sa listom prihlásil dodatočne. Keď som hosťoval v Prahe, prišla sa na mňa pozrieť jedna z jeho asistentiek. Po predstavení mi povedala, že na budúci týždeň letím do Holandska. Dva dni som pracoval s Kyliánom a jeho posledná veta bola - kúp si anglický slovník, nastupuješ od 2. augusta. Bol som vlastne jeho prvým tanečníkom zo strednej a východnej Európy. Po rokoch, čo sa poznáme, mi vysvetľoval, že počas komunizmu nikoho od nás nechcel prijať, lebo sa bál, že mu nasadia nejakého eštebáka. Teraz je už v Holandsku veľa tanečníkov zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska.

Balet vznikol vo Francúzsku, no k dokonalosti ho doviedli Rusi. Ako si to vysvetľujete?

Medzi Francúzmi a Rusmi niekoľko storočí vládla príťažlivá kultúrna rivalita, čo bolo veľmi dôležité, aby sa balet rozvinul a rástol ďalej. Neskôr do tohto boja vstúpili Angličania, potom Amerika a Kanada... Vo svete je teraz niekoľko škôl, ale v poslednom čase už len tak ľahko nespoznáte tanečníkov, čo vychádzajú z ruských škôl. Predtým boli dve estetiky ruská a západná. Ešte pred dvadsiatimi rokmi mali Rusi veľmi veľké stehná, neboli to príliš pekné nohy. Nurejev a Barišnikov sa preslávili svojimi skokovými až akrobatickými kombináciami, ale nie krásou nôh. (Smiech.) Teraz sa to zmenilo - keď vidíte ruských tanečníkov v štúdiu, neveríte, že sú z Ruska, a myslíte si, že sú to Američania, ktorí si vždy pestovali plastiku - mali krásne nohy, priehlavky a vypracované predĺžené svalstvo. Až keď sa im prizriete bližšie do tváre, zistíte, že ide o slovanský typ. Dnes je vo svete veľmi veľa absolventov ruských škôl. Mnohých poznám z USA a možno niektorí z nich prídu do Bratislavy učiť.

Ako sa dá takto odlišne vytvárať estetika postavy?

Najdôležitejší je tréning. Na tele treba pracovať každý deň, to je ten základ, čo formuje postavu. Keď som sa po štyroch rokoch práce u Kyliána ukázal v Bratislave, kamaráti mi hovorili, že sa mi zmenili nohy - vraj ich mám dlhšie a krajšie. Telo sa zmení aj podľa toho, aký robíte štýl. Potrebujete sa dostať k podstate estetiky toho-ktorého štýlu, a keď je s ním vaše telo v harmónii, je to čistá krása.

Ako vidíte ľudí, čo netancujú, oproti svojim kolegom?

Ženy tanečníčky spoznáte hneď podľa toho, ako kráčajú. Majú vystreté chrbty, nohy kladú do prvej pozície - špičky von a päty k sebe - takmer ako káčer Donald. Keď oddychujú, stoja tak, že iných by už určite boleli kĺby. Tanečníci sa od deviatich rokov po tých 45 dobrovoľne ničia sami - je to akási inteligentná forma sadomasochizmu. (Smiech.) No zároveň nám to dodáva spokojnosť, lebo keď pracujete na svojom tele, pracujete s celou svojou bytosťou. Dnes veľa ľudí chodí do telocvične, lebo sa chcú cítiť vo forme a je naozaj dôležité nerozkysnúť.

Váš ženský ideál je teda výzor tanečníčky a nie opernej divy...

Štandard anorektických dievčat na titulných stranách magazínov je extrém, ktorý neuznávam! Ideál je, ak sa človek udrží vo forme, ktorá je preňho prijateľná, lebo každý má svoje prirodzené limity. Neodsudzujem tých, čo si dajú na raňajky dvadsať hamburgerov a majú nadváhu. Je to každého individuálna vec, ale vždy mi zíde na um, ako musia trpieť zdravotne. Navyše, udržiavať sa vo forme je aj vyslovene praktická záležitosť - ak sa napríklad uchádzate o zamestnanie, to, ako vyzeráte, je často podstatné. Dnešný svet je o imidžoch - dôležitý je prvý dojem. Môže okamžite otvoriť dvere, do ktorých chcete vstúpiť, alebo ich môže rovnako rýchlo zatvoriť. A to aj napriek tomu, že väčšina ľudí navonok tvrdí, že imidž je len povrchné hodnotenie.

Večná téma tanečníkov je, že keď sa s vekom stávajú zrelými osobnosťami a môžu toho veľa povedať, ich nástroj - telo - je už opotrebovaný. Je známe, že práve Jiří Kylián založil skupinu tanečníkov - seniorov, pre ktorých tvoril krásne choreografie. Má táto cesta perspektívu aj u nás?

Žiaľ, v júni tohto roku táto skupina prestala pracovať. Ako vždy v tom boli ekonomické problémy a Kylián bol z toho veľmi smutný. Niektorí ľudia dokážu tancovať do päťdesiatky, iní len do tridsaťpäťky - je to individuálne a závisí to od toho, ako sa tanečníci o svoje telo starajú od detstva. Kým je človek mladý, môže robiť predstavenia takmer bez tréningov - je ešte vycepovaný zo školy. Napriek tomu je kvalitný tréning úplný základ a stane sa jednou z hlavných priorít aj v našom divadle. Mladého človeka nič nebolí, ale ak si telo dobre nepripraví, po desiatich rokoch sa mu to vráti. Mnohí mladí tanečníci majú tendenciu hodiť svoje telo do neznáma ako bumerang a je len otázka času, kedy sa ten bumerang v podobe rôznych zranení vráti. Kylián bol geniálny, že cítil v ľuďoch po štyridsiatke, keď pretancovali 25 rokov života, že ešte stále majú čo povedať a dať publiku. Staval choreografie vyslovene na každého z nich. Ukazoval ich kvality a nenútil ich vyskakovať. Tento priestor tu určite je.

Budete v Bratislave aj tancovať?

Mám 35 rokov a už dovidím na obzor, kedy skončím, ale myslím si, že ešte päť rokov budem tancovať určite.

Aké máte vystúpenia?

Ešte do konca tohto roku mám so svojou priateľkou a tanečnou partnerkou rozpracovaných niekoľko gala vystúpení v zahraničí. Ak budú príležitosti aj doma, budem určite rád, aj keď práve v Bratislave sa mi tancuje najťažšie. Na domácej pôde musím čeliť očakávaniam známych a kamarátov. Keď som tancoval v parížskej opere, bolo to pre mňa jednoduchšie, ako tancovať minulý rok v gala v SND. Všimla si to aj moja partnerka. Zvyčajne mám len slabú trému, ale vlani ma vôbec nespoznávala. Snažím sa, aby som doma nesklamal.

Autor: Text: Tina Čorná