• Scenár: Jason Smilovic • Réžia: Paul McGuigan. Kamera: Peter Sova • Strih: Andrew Hulme • Hudba: Joshua Ralph • Účinkujú: Josh Hartnett, Morgan Freeman, Ben Kingsley, Lucy Liu, Stanley Tucci, Bruce Willis, Mykelti Williamson, Danny Aiello, Kevin Chamberlin a ďalší.
Najskôr vás zaujme čudnou atmosférou, založenou na kontraste použitej vážnej hudby a štylizovaného obrazu. Úvodná scéna je riadne drsná. Nasledujúca, s „kansaskou fintou“, nie je o nič menej krutejšia, lenže je zároveň i komická. Zvláštnym, úchylným druhom humoru s navonok kamenne vážnou tvárou sa vyznačuje celý film. Pripomína „zvláštne filmy“ scenáristu Charlieho Kaufmana (Milujte svojho zabijaka, Adaptácia, V koži Johna Malkovicha) a, prirodzene, aj gangsterské historky Quentina Tarantina a Roberta Rodrigueza.
Tmavovlasý mládenček Slevin Kelevra (Josh Hartnett) príde navštíviť priateľa Nicka do New Yorku. Nájde prázdny byt, vzápätí ho unesie dvojica nahlúplych černochov, považujú ho za Nicka a odvezú k svojmu šéfovi zvanému Šéf (Morgan Freeman). Ten ho núti zavraždiť syna vodcu konkurenčného gangu, rabína zvaného Rabín (Ben Kingsley). Do tretice ho unesú policajti a nútia ho, aby s nimi spolupracoval. A ešte ho zvedie i krásna susedka, Aziatka a patologička Lindsey (Lucy Liu). Do všetkého sa pletie záhadný zabijak pán Smith, zvaný tiež Dobrodej (Bruce Willis). Pre väčšinu divákov bude možno utrpením prehrýzť sa cez tri štvrtiny snímky plnej humoru bez vtipu. Nič – štylizácia obrazu, herci, akcie ani dialógy nie sú vlastne ani také zábavné či smiešne, ako nezmyselné a absurdné. Pravda, ak za vtip nepovažujeme napríklad to, že pre rabína Rabína pracujú mladí gangstri s vizážou chasidských Židov. Až do okamihu, kým sa všetko razom zvrtne, veci dosadnú na svoje miesto a to, čo sa nám od začiatku zdalo nezmyselné, absurdné, bláznivé, dosadne na správne miesto.
Ako keby tu bolo všetko: silný príbeh s prekvapujúcou pointou, dobre obsadení uznávaní a kvalitní herci, kontroverzný režisér (P. McGuigan sa uviedol snímkami Acid House a Wicker Park), razantné dialógy a hlášky, parafrázy na Hitchcocka, citáty z Jamesa Bonda... ba i filmárske remeslo je zvládnuté na slušnej úrovni. Nemožno sa však zbaviť pocitu, že tomu niečo chýba.
S vážnou tvárou servírované absurdity vytvárajú pocit zneistenia, neskutočnosti, nepresvedčivosti, odcudzenia. Prevláda pochmúrna nálada smútku a nostalgie. Postavy konajú zdanlivo chaoticky a nezmyselne, dráme chýba dramatickosť.
Vysoké nároky na diváka kladie i sofistikovaná forma, skladačka prestrihov, retrospektív, skladanie obrazov na plátne z dvoch i troch záberov. Sotva kto ocení výtvarné hry s farbami, zladenie vzoriek tapiet s kostýmami, rafinovanú prácu so zvukom a ruchmi. Všetko príliš dlho pôsobí ako samoúčelný manieristický nonsens. Až pointa stojedenásťminútového filmu je odpoveďou na otázku, čo to vlastne sledujeme. Prineskoro na to, aby sa divák vcítil do príbehu, zžil s hrdinom.
Nápad sústrediť všetky motivačné zložky do samého záveru je síce nesporne novátorský, no načisto kontraproduktívny. Kto z divákov obsedí v kine takmer dve hodiny pre to, aby sa napokon dozvedel, prečo tento film stojí za pozretie?
