"Problém emancipácie sme si my ženy ani nevymysleli, ani nevznikol náhodou. Prišiel zákonite s technicko-materiálnym pokrokom. Vstúpili sme do hry, z ktorej sa neodchádza. Biologická determinanta v nás bola, je a bude. Deti rodíme tak ako naše prapramamy, ale už im nevyvšívame košieľky, lebo nemáme kedy. Nespievame im ani uspávanky, lebo sme unavené," hovorí na tému pokrokového scenára jeho autorka Milka Zimková.

Ženy prijali rovnocenné partnerstvo v práci. Podľa Zimkovej ho aj relatívne zvládli. Dnes je čas na ďalšiu výzvu. "Budeme sa však musieť naučiť byť šarmantné a nežné aj vtedy, keď by sme sa svojmu partnerovi najradšej postavili ako chlap chlapovi. Johana v mojom filme je zrkadlom tejto doby."

Za knižku Pásla kone na betóne bola Milka Zimková poctená cenou Ivana Krasku a získala viacero cien za najlepší herecký výkon. Dovtedy mala skúsenosti s písaním monodrám. "Je to diametrálne odlišný spôsob produkcie. Nakoniec som sa dala uhovoriť a pustila som sa do písania filmového scenára. Ten má svoju špecifickú poetiku, scenáristika sa predsa študuje na VŠMU päť rokov. Ja som vyštudovala herectvo. Najprv to vôbec nebolo jednoduché, potom ma to začalo vzrušovať a nakoniec som to napísala."

To, čo vytvorila na papieri, zachytáva svet ľudí, ktorých tak trochu zaskočila oneskorená civilizačná vlna. Namiesto na zelenej tráve sa ocitajú predtým vidiecke kone na mestskom betóne. Je to síce metafora, ale aj skutočnosť. Dedina sa začala približovať mestu, mesto dedine.

Každá zmena sociálnej štruktúry prináša so sebou pozitíva aj negatíva.

(zk)