Námestie SNP v Bratislave pred sedemnástimi rokmi. Mnohí vtedajší študenti sa až vďaka nežnej revolúcii dozvedeli, čo sa v ich krajine dovtedy naozaj dialo. FOTO - PAVOL BREIER
Pýtali sme sa ich, či vedia, ako sa volala revolúcia, ktorá sa začala 17. novembra 1989, kto ju začal a kto boli jej lídri, čo je to budajka a VPN, čo znamená Utvorte koridor a Sľúbili sme si lásku, prečo ľudia štrngali na námestiach kľúčmi, akým znakom vyjadrovali víťazstvo, ako sa volal náš štát do roku 1989 a kto bol naším posledným komunistickým prezidentom. Zaujímalo nás aj to, ako o živote v komunizme rozprávajú ich rodičia, či sa podľa nich žilo vtedy horšie alebo lepšie, a čo ľuďom na bývalom režime najviac prekážalo.
VPN a Budajka
To, ako sa volá revolúcia, ktorá sa začala 17. novembra 1989, študenti narodení v roku 1989 presne vedia - v dotazníkoch ju označili za nežnú, zamatovú i sametovú. Kto ju začal, je tiež takmer všetkým jasné - boli to študenti, pražskí vysokoškoláci či disidenti, ojedinelé hlasy však hovoria aj o Dubčekovi či Gorbačovovi.
To, že skratka VPN znamená názov hnutia Verejnosť proti násiliu, vedia mnohí najmä v Bratislave a v Žiari nad Hronom. Pre niektorých však táto skratka znamená Verejný policajný nátlak, Verejné či Veľké povstanie národa, ale aj Veľké povstanie Nemcov, Výročie proti nezávislosti, ba dokonca Veľkú práce-neschopnosť.
Budajka už dávno vyšla z módy, a tak o nej veľa študentov nemá žiadnu predstavu. Podľa niektorých by to mohlo byť hanlivé oslovenie, hymna, zemiak, stará žena či zbraň. Ktosi si ju pomýlil aj s čabajkou. V odpovediach sa našlo aj vysvetlenie Budajova akcia, bližšie k pravde však boli opisy typu štýlová čiapka, druh vlnenej čiapky s brmbolcom, niečo typické pre slovenského politika a odporcu komunizmu - Budaja. A jeden to trafil presne - smiešna čiapka, ktorú nosil Budaj.
Rozkaz Kňažka pre vzbúrencov
Pieseň Sľúbili sme si lásku bola takmer hymnou nežnej revolúcie, spievali ju celé námestia. Dnes ju už sedemnásťroční, súdiac podľa dotazníkov, takmer nepoznajú, a len jeden zo študentov napísal aj meno jej autora - novinára Ivana Hoffmana. Väčšine študentov tento slovný zvrat pripomínal skôr sľub manželstva, prípadne predsvadobné či posvadobné obdobie.
Revolučný symbol - štrnganie kľúčmi - študentom veľa problémov nenarobil, mnohí napísali, že režimu pomocou nich odzvonilo, prípadne, že sa štrngalo na protest proti režimu.
Výzvu Utvorte koridor vysvetlili takmer všetci, väčšinou však netušili, že má nejakú súvislosť s nežnou revolúciou. Niektorí napísali, že ide o priechod pre niekoho významného alebo priestor vytvorený pre sanitku, ktorá išla pre toho, kto odpadol. Jeden študent uviedol, že to asi kričal Kňažko, vraj to bol jeho rozkaz pre vzbúrencov.
V ako Vyvolení a lídri revolúcie
Tušia 17-roční študenti, akým symbolom ľudia na námestiach vyjadrovali víťazstvo? O znaku V, vytvorenom z dvoch zdvihnutých prstov, vedia najmä bratislavskí gymnazisti, Žiarčania a Košičania často na túto otázku neodpovedali, alebo napísali neviem. To, že "véčko" symbolizuje víťazstvo, však predsa len niektorí vedia - poznajú ho z reality šou Vyvolení.
Medzi lídrov revolúcie sa dostal vcelku slušný počet osobností. Do zoznamov boli najčastejšie zaraďovaní Kňažko, Dubček, Havel, Čarnogurský, Langoš, Budaj, Gál, Snopko, Klaus, ojedinele aj Gašparovič, Dzurinda, Weiss, Bugár, Hrušovský, Golonka, Mečiar, Husák a Jan Opletal. Občas sa tam objavili aj mená umelcov.
Husák alebo Kováč?
Otázka, ako sa volala naša krajina do roku 1989, študentov veľmi nepotrápila, viac ako polovica ich odpovedala, že Československá socialistická republika, niektorí však vymenili slovo socialistická za federatívna. V jednej odpovedi sa pochybovalo, či federácia fungovala.
Menom posledného prezidenta spred roku 1989 si gymnazisti veľmi istí neboli, veľa odpovedí však bolo správnych - Gustáv Husák. Občas sa objavili aj mená ako Alexander Dubček, Václav Havel, Vladimír Mečiar či Michal Kováč.
Prečo boli ľudia nespokojní?
O tom, čo ľuďom na bývalom režime najviac prekážalo, vedia študenti pomerne veľa. Napísali, že sa nedalo slobodne cestovať, že ľudia si nemohli povedať svoj názor, že bola nesloboda tlače, že všetci si boli rovní, ale niektorí rovnejší, že každý na každého donášal, že ľudia si nemohli kúpiť, čo chceli, že mnohých prenasledovali tajní agenti ŠtB.
Žilo sa predtým lepšie alebo horšie?
Odpovede na otázku, či sa podľa rozprávania rodičov žilo za socializmu lepšie alebo horšie, sa prikláňajú skôr k tomu, že dnes je to lepšie, hoci spomienky na bezplatné zdravotníctvo, sociálne istoty a lacné potraviny sú stále živé. Jeden zo študentov napísal, že "komunizmus je ako teraz - tí, čo kradli, kradnú aj kradnúť budú, a my ľudia prostí budeme vždy za debilov".
Väčšina rodičov oslovených študentov však revolúciu a zmenu režimu privítala. Aj od nich dnes 17-roční vedia, že vďaka pádu železnej opony nastala demokracia, sloboda i sloboda vierovyznania, že sa skončila vláda jednej strany, otvorili sa nám dvere do sveta, nezakazuje sa súkromné vlastníctvo, zlepšila sa ekonomika a ľudia dostali priestor na sebarealizáciu.
V niektorých rodinách sa však na túto tému vôbec nerozpráva. Napriek tomu majú sedemnásťroční o bývalom režime a 17. novembri 1989 pomerne dobrú predstavu. Jeden zo študentov napísal, že podľa neho, keby komunizmus zostal, teraz by sme čakali v poradovníku na zatekajúci byt v Petržalke a na dovolenky by sme išli možno do Bulharska namiesto do Talianska. Iný napísal, že dnes môžu šikovnejší ľudia získať viac ako povaľači, a pritom nemusia byť ani v strane.
Čo odpovedali študenti na otázku, či bolo lepšie pred novembrom 1989 alebo teraz
Podľa mojich rodičov pred Novembrom nebolo lepšie nič.
Je to relatívne - predtým boli zabezpečené sociálne istoty, ale bolo to na úkor osobnej slobody. Z pohľadu mojich známych teda celkom neviem, čo bolo horšie a čo lepšie. Viem však, že ja by som ten režim nechcela. Radšej budem žiť bez istoty zo zajtrajška, ale slobodne a šťastne. Načo by mi bola super práca, keby mi pritom pretiekol môj vzácny a jedinečný život pomedzi prsty.
Lepšie je teraz, lebo ľudia si nemusia v práci dávať pozor na každé slovo.
Č Rodičia hovoria, že bolo lepšie, ale podľa mňa nebolo.
Vraj si nemohli kúpiť to, čo chceli, vládla príkazová ekonomika. Ľudia nemohli mať majetok, všetko muselo byť spoločné. No, ja by som tam žiť nechcela...
Mnohí hovoria, že v istom zmysle sa žilo lepšie, lebo školstvo a zdravotníctvo boli skutočne zadarmo.
Obidve obdobia mali svoje výhody - za komunizmu bolo napríklad všetko oveľa lacnejšie ako teraz, ale na druhej strane všetko bolo znárodnené a neboli dodržiavané základné ľudské práva a slobody. Po roku 1989 sme sa stali demokratickou krajinou a zbavili sme sa nadvlády komunistov, ale zase veci zdraželi.
Každý si je sám strojcom svojho šťastia a možností.
Niekto nadáva na vtedajší režim a niekto si ho zase pochvaľuje. Súčasnosť je asi lepšia. Vtedy mnoho ľudí žilo v strachu a bolo prenasledovaných.
Študenti mali ťažké podmienky, boli rôzne nezmyselné organizácie.
Podľa mojich príbuzných sa žilo lepšie, pretože mal každý prácu, niektoré veci sa nedali kúpiť, ale nikdy im nič nechýbalo.
Najzaujímavejší bol Tuzex, v ktorom sa kupovalo za bony.
Pravdepodobne bolo lepšie sociálne zázemie ako majú dnešní nezamestnaní alebo dôchodcovia.
Môj dedo, ktorý je zarytý komunista, hovoril, že to bolo vtedy lepšie, pretože ľudia dostali byty, boli vybudované fabriky. No môj otec má na to iný názor, hovorí, že vtedy ľudia neboli slobodní a nemohli nahlas povedať to, čo si myslia.
Stav sa zmenil len veľmi málo, lebo sa to len tak zrazu nedá, ale začal sa vývoj smerom k lepšiemu, ktorý sa stále deje, aj keď občas rýchlejšie a občas pomalšie.
Nerozprávame sa o tom.
Eva Faltusová (na snímke vľavo) z Ilavy sa narodila presne 17. novembra 1989. Ako si na jej narodenie a revolučné dni spomína jej mama (vpravo)? "Keď ma muž viezol do pôrodnice, hovoril: zajtra má byť tá demonštrácia v Prahe, hovorili to na Hlase Ameriky. V pôrodných bolestiach som tomu nevenovala pozornosť." Na druhý deň naozaj demonštrácia bola, a v ilavskej pôrodnici sa jej narodilo piate dieťa - dcéra Eva. Celý nasledujúci týždeň sa za jediným malým nemocničným okienkom striedali tváre natešených oteckov, ktorí sa inak k svojim novorodeným potomkom a mamičkám nemohli dostať. A tak sa Helena Faltusová dozvedela o novembrových udalostiach až doma. "Evka, pochopiteľne, nemohla byť stredobodom pozornosti, lebo všetci v rodine pendlovali medzi televízorom a rádiom. Vtedy som sa dozvedela, čo sa stalo v Prahe, že policajti napadli študentov, videla som zhromaždenia, biskupa Malého, disidentov, ktorí sa vracali. Bolo to krásne," spomína Helena Faltusová, ktorá kedysi slúžila v armáde. Ešte pred svadbou žili v Prahe, kde Václav Faltus pracoval ako robotník, spoznal sa s viacerými kňazmi prenasledovanými režimom a tajne počúvali Slobodnú Európu aj Hlas Ameriky.
Autor: Eva Andrejčáková MIKULÁŠ JESENSKÝ KVETA FAJČÍKOVÁ
