a ako závislosť od psychotropných látok. Čo to má spoločné s globalizáciou?
Napríklad robotníčku, ktorá tie plyšové zvieratká vyrába na Ďalekom východe v neľudských podmienkach. Ale keď o tom rozpráva, o chvíľu sa začne obecenstvo smiať, aj keď predtým ešte hovorila o kolegyniach, ktoré zhoreli pri požiari. A potom sa smeje často, takmer stále.
Nová hra bratislavského divadla GUnaGU Závisláci (Som billboard) je krátka a vtipná. Napriek tomu, že antiglobalistická štúdia Naomi Klein No Logo, ktorá autora a režiséra Viliama Klimáčka inšpirovala, nie je ani krátka, ani vtipná. Nebol by to však Klimáček, keby nám ponúkal jednoznačné emócie, takže je len na nás, či si Závislákov vyložíme ako nejaký ucelený dramatický oblúk s občas presakujúcimi tmavými spodnými prúdmi, alebo ako sériu skečov rôznych komických postáv.
Klimáček má tradične cit na spolupracovníkov. Dano Heriban je skvostný herec, mím, hudobník, aj výborný spevák, jeho zrapovaný Hviezdoslav je úžasný.
Barbara Mišíková dostala priestor rozvinúť sa a využíva to naplno - je presvedčivá, či hrá zmienenú globálnu tínedžerku, alebo frustrovanú staromódnu učiteľku, ktorá sa nevie vyrovnať s marketingovo poňatým vyučovaním. V prípade Viktora Horjána je od prvej slabiky jasné, že na ňom sa obecenstvo bude smiať najviac. Brilantne plachtí okolo mantinelu prvoplánovosti, občas sa k nemu adrenalínovo blíži, ale nikdy sa ho nedotkne, čím vytvára zvláštne napätie.
GUnaGU dokázalo vrátiť divadlo medzi ľudí. Na mafiánsku komédiu English Is Easy, Csaba Is Dead sa vraj chodia pozrieť aj samotní hrubokrkí a Modelky sa jednoducho „patrí“ vidieť. Možno, že tieto hry, ktoré ich iniciátor, režisér Karol Vosátko nazýva Spontinijos spíč, trochu naimpregnovali priestor divadla skečovou nezáväznosťou. Na druhej strane to GUnaGU trochu vracia k poetike jeho začiatkov. Celkom rád by som ešte zažil mrazenie ako pri, povedzme, Pressburger Blut, kde sa už občas zábava končila.
