Varlam Šalamov: Kolymské poviedky • Ikar • Bratislava 2006 • Preklad Anna A. Hlaváčková
Osudom Varlama Šalamova (1907 - 1982) sa stalo revolučné Rusko. Syn pravoslávneho kňaza mohol byť divadelníkom a spisovateľom a prežiť celkom pokojný život, ale čakalo ho martýrium, lebo už v roku 1929 ho ako dvadsaťdvaročného zatkli a odsúdili na tri roky nútených prác. Stal sa obeťou prvej vlny stalinských čistiek, keď v ilegálnej tlačiarni pomáhal tlačiť a šíriť tzv. Leninov testament (v ktorom Lenin neodporúčal Stalina za svojho nástupcu).
Druhýkrát ho zatkli a odsúdili na päť rokov galejí v Kolyme, trest mu predĺžili a z „pracovného tábora“ sa dostal až v roku 1951. Prvé poviedky napísal a publikoval ešte pred svojím druhým väznením, ale autorom Kolymských poviedok sa stal až po prepustení v roku 1951.
V sibírskom vyhnanstve musel zostať aj po svojom prepustení. Ak spočítame tresty, Šalamov stratil takmer dvadsať rokov života najproduktívnejšieho veku, prežitého v krutých podmienkach na Sibíri, kde niekoľkokrát len zázrakom unikol smrti.
Pre mladého muža to bola nenahraditeľná strata, pre spisovateľa potom dobrý dôvod podať aspoň svedectvo o neľudskosti systému - námety pre svoje poviedky si nemusel vymýšľať. Stalinský režim na Kolymských náleziskách prinútil státisíce väzňov dobývať zlato a diamanty, ale autor týchto poviedok nepíše o drahokamoch.
Píše apoteózu obyčajnej ceruzky s tuhou v prostriedku a ako hovorí v doslove prekladateľka poviedok, Šalamov „chváli grafit, ktorý má rovnaké zloženie ako diamant. Grafit je uhlík, čo hreje, no možno ním aj písať, vytvoriť niečo vzácnejšie ako drahokam“.
Poviedky napísané do chatrných zošitov, primitívnymi grafitovými ceruzkami sú teda týmito grafitmi v názve článku, dielom vytvoreným tajne a v takom nebezpečnom prostredí, o akom dnešní literáti a výtvarníci zrejme nemajú ani tušenie.
Hneď prvá poviedka o ceste snehom zimnou Kolymou čitateľov trocha pomýli, ako by totiž jej autor bol maliar, ruský Sisley a pomocou slov maľoval impresionistickú idylu zasneženého kraja, kde ľudia prešliapavajú chodníčky. Ale hneď v nasledujúcich príbehoch Šalamov vysvetľuje morbídne kúzlo tajgy v zime, kde teploty klesali pod päťdesiat stupňov Celzia, a väzni zomierali hladom. „Dnes a zajtra sa zohrievali pri piecke a pozajtra mráz klesol naraz na mínus tridsať stupňov - zima sa skončila.“
Politický väzeň mal v sibírskom gulagu troch nepriateľov: dozorcov, prírodu a spoluväzňov-kriminálnikov.
Väzeň, či chcel alebo nechcel, si neskoršie osvojil základné prikázanie: Never, neboj sa, nepros. Nebolo to dantovské Peklo, kam sa ľudia dostávajú za svoje činy, ale peklo nevinných. A nebol to ten krutý svet, ale bol to predovšetkým - iný svet. Nepredstaviteľný pre toho, kto má aspoň minimálnu predstavu o hodnote „európskej“ kultúry a kresťanskej civilizácie, to všetko bola realita, čo sa skončila hneď za hraničnými závorami stalinského ZSSR.
Hodnota prozaického umenia autora spočíva v prekvapujúcom detaile, lebo práve ten zodpovedal rozmeru ľudskosti, teda niečomu veľmi vzácnemu v tomto krutom svete. Tábor (Šalamov nepoužíva Solženicynov termín gulag!), to je iný svet, „druhý“ život. „Čím si bol v prvom živote?“ pýta sa väzeň nového príchodiaceho.
Na jednom mieste Šalamov vysvetľuje, že nechcel písať pamäte ani román (ten pokladal za mŕtvy a ako príklad mŕtveho románu uvádzal ten vo svojej vlasti najznámejší: Pasternakov Doktor Živago) a dokonca svoje práce nepovažoval ani za poviedky, napriek tomu, že sám dal svojim prózam titul Kolymské poviedky.
Šalamov sa bojí literárnosti. Svoj jediný román Višera (1961) nazýva „antirománom“. Akoby prestal veriť slovám a chcel, aby čitatelia jeho príbehy videli opticky ako obrazy. Tieto grafitom písané texty sú čierne kresby, grafity. „Stopa, ktorú grafitová ceruzka zanecháva v tajge, je večná“.
Grafit je pre Šalamova večnosť. Robia sa ním značky a podpisy, ako znamenie pravosti a pravdivosti.
Autor: JIŘÍ OLIČ (Autor je literárny a výtvarný kritik)