zavládol pokoj.
Takéto hlasy zaznievajú z Londýna, od demokratickej časti americkej politickej scény aj v expertnej komisii, ktorá má prezidentovi Bushovi poradiť, čo ďalej v Iraku. Menej nadšenia táto predstava vzbudzuje v Bielom dome a u šéfky diplomacie Condoleezzy Riceovej.
Zúfalá situácia v Bagdade medzitým zvyšuje cenu oboch režimov. Irán aj Sýria situáciu v Iraku ovplyvňujú a práve to zvyšuje ich cenu. Ak by chceli, mohli by prísnejšie strážiť hranice, ktoré teraz pre teroristov smerujúcich do Bagdadu prakticky neexistujú.
S Iránom a Sýriou sa však zatiaľ nikto vo Washingtone nerozpráva. Obe krajiny s ambíciami na regionálnu veľmoc pritom s Američanmi hovoriť potrebujú, akokoľvek silné sú ich antipatie k Bushovi. Spojené štáty na nich uvalili niektoré ekonomické sankcie a ich hospodárska ani sociálna situácia nie sú najlepšie. Zatiaľ o sebe obe strany tvrdia, že by mali zmeniť správanie.
Iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád nešpecifikoval, čo si pod zmenou predstavuje, ale v minulosti to už naznačil. Chce, aby Američania odišli z Iraku, prestali podporovať Izrael a prestali Iránu brániť v jeho jadrovom programe. To sú pre Američanov nesplniteľné podmienky.
Sýria zasa môže požadovať väčší vplyv v Libanone a zastavenie stíhania ľudí podozrivých z atentátu na libanonského expremiéra Rafíka Harírího. Všetci mali napojenie na Damask.
Prečo sú oba režimy pre Američanov problémom? Podporujú teroristov, zasahujú do vývoja v iných krajinách, likvidujú politickú opozíciu a nerešpektujú ľudské práva. Irán pokračuje v podozrivom jadrovom programe, za čo mu hrozia sankcie OSN.
Biely dom sa prílišného vplyvu Sýrie a Libanonu na celý región obáva. Riceová vyhlásila, že „nejavia záujem prispieť k stabilizácii Iraku“. V Bielom dome sa snažia vyvolať dojem, že britský premiér Tony Blair, ktorý najhlasnejšie volá po dialógu, nemá na vec rozdielny názor. Podľa viacerých analytikov sa však názory Riceovej zásadne líšia. Na rozdiel od Blaira si myslí, že súvislosť medzi Irakom a izraelsko-palestínskym konfliktom neexistuje.
