Eugene Ionesco: Kráľ umiera • Réžia: Viktor Polesný • Dramaturgia Jana Borovanová • Výprava Jana Preková • Hudba Ondřej Soukup • Choreografia Jana Vašáková • Hrajú: Jiří Bartoška, Vilma Cibulková, Linda Rybová, Jan Vlasák, Zdeněk Dušek a Jitka Ježová.
Festival Astorka 2006 sa začal v pondelok vskutku impozantne. Konferenciér s červenými doskami, zástupcovia pozvaných divadiel, fanfáry, červená stuha na prestrihnutie a neodmysliteľný zástupca politikov...
Ešteže v Astorke majú zmysel pre humor a takúto konvenciu šarmantne modifikovali. Ale to je akceptovateľné, festival je predsa len divadelnou udalosťou.
Tomu nasvedčuje aj otváracie predstavenie. Divadelné hody otvorilo pražské Divadlo v Řeznické inscenáciou pomaly klasiky moderného divadla, Ionescovej hry Kráľ umiera.
Absurdná dráma zažila v našich podmienkach komplikované peripetie. Dlhých dvadsať rokov bola pre praktické divadlo zakázaná.
A tak sme si nemohli nevytvoriť ani inscenačnú tradíciu, v ktorej by sa vývin tohto fenoménu 20. storočia prirodzene etabloval v našich podmienkach.
Zrušenie ideologických bariér otvorilo dvere absurdnej dramatike. Ale rokmi snívané úspechy sa nedostavili. Napríklad aj preto, že obdobie, na ktoré reagoval aj Eugene Ionesco hrou Kráľ umiera, sa prudko zmenilo. Zlo je dnes oveľa obludnejšie sofistikovanejšie, než sa javilo pred polstoročím.
Človek sa stal oveľa bezvýznamnejšou hračkou v rukách mocných, než by si aj najväčší skeptici boli vedeli predstaviť. A zmysel elementárnej existencie bol medzičasom zdegradovaný do takej podoby, že ju prestávame vnímať a zvykáme si.
Dalo by sa povedať, že zlo nadobudlo ľudskú tvár. A tak príbeh kráľa Bérangera I. aj jeho suity zákonite stratil medzičasom údernosť i filozofickú hĺbku. Hľadanie seba samého si dnes zaslúži asi len ironický výsmech.
Inscenácia Viktora Polesného prináša Ionescov text v pôvodnom pôdoryse. Režisér sa nepokúša predlohu aktualizovať, meniť, tobôž spochybňovať. Spolieha sa na hercov. Predovšetkým Vilma Cibulková, ale aj Jiří Bartoška a do istej miery Jitka Ježková ukázali, v čom je hodnota ich herectva.
Hoci príbeh sa nie ich pričinením nepriblížil dnešku, v ich podaní vyrástli z Ionescových postáv monolity. Trocha z iného sveta, ale aj tak sugestívne, plastické, atraktívne.
Diváka, ktorý chodí do divadla premýšľať, aj takáto koncepcia isto uspokojila. No Ionesco je z dramatikov, ktorí vedia provokovať aj v iných súvislostiach.
Škoda, že na takúto provokáciu odpovedať si inscenácia netrúfla.
Autor: OLEG DLOUHÝ (Autor je divadelný kritik)
