FOTO - MIRKA CIBULKOVÁ

Ak sa bojíte zubára, zavrite oči. Alebo ešte lepšie, ústa. Pred niekoľkými rokmi som jazdil s priateľom, českým fotografom Tomki Němcom do rumunskej oblasti Banát, kde žije vymierajúca, asi päťtisícová komunita Čechov. Pripravovali sme veľkú reportáž pre National Geographic Magazine, ktorá napokon z rôznych dôvodov nevyšla. Neľutujem však. Spoznali sme krásnych ľudí, akými sú aj Pelnařovci z maličkej dedinky Rovensko. Predpokladám, že život sa od prvej polovice 19. storočia, keď sem prišli prví českí kolonisti, príliš nezmenil. Napokon, "zubárske" kliešte namočené v slivovici a pevný chlapský stisk hlavy pacientky (bez anestetík) sú toho dôkazom. Nebudete veriť, ale tá babička ani nemukla. Po vytrhnutí zubu pekne poďakovala a odkráčala na svoj laz. Šesť kilometrov.

Sú fotografie, ktoré nepotrebujú slová a táto je, dúfam, jednou z nich. Symbolika predavačky detských kolísok (a cigariet) na pozadí zničeného kosovského mesta Peja/Peč. Tento pohľad sa mi naskytol tesne po vojne na jar 1999, keď sa utečenci vracali do svojich domovov. Podobne ako pri väčšine iných fotografií, aj tu som iba "kráčal náhodou okolo". Väčšina mojich záberov sú výjavy z ulice. Je to zlomok sekundy... obyčajne jemne zodvihnete ruku na znak pozdravu a idete ďalej. Ľudia pozdrav takmer vždy opätujú, kdekoľvek vo svete. Nie, nemôžete byť neviditeľní, treba sa však o to pokúsiť. Treba sa snažiť uchovať to, čo je prirodzené, autentické, a preto silné.

Pásmo Gazy. Územie veľké ako desať kilometrov široký pás pôdy popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou, na ktorom žije približne milión ľudí. Dnes už iba Palestínčania, židovskí osadníci sa (ne)dobrovoľne vlani vysťahovali. A predsa, niet tu mieru a pokoja. Je to jedna z najhorúcejších pôd, aké si možno predstaviť. Izraelsko -palestínsky konflikt spolu so zábermi z Iraku či Afganistanu denne "plní" hrôzou televízne a agentúrne spravodajstvo. Ako tam však vyzerá každodenný život? Bol som tam na reportáži roku 2003, počas druhej intifády (povstania). A videl som, že každodenným životom sú pohreby a demonštrácie. Je tá pištoľ v rukách chlapca skutočná? - tak znie najčastejšia otázka. Neviem, odpovedám. A neviem ani, či je to dôležité.

Začiatkom 90. rokov som intenzívne fotografoval náboženské púte na Slovensku. Fotografia je o hľadaní cesty a viera, dúfam, tiež. Preto ma zaujímajú ľudia putujúci k Bohu, v zmysle fyzickom i metafyzickom. Priznám sa, nemám rád "moderné" púte, pri ktorých sa pútnici div nie až ku kostolu vyvezú autom. Žiaľ, dnes sú veľmi obľúbené. Aj preto ma veľmi potešilo, že na Mariánsku horu v Levoči kráčali pútnici zo Sabinova celú noc. Je to viac ako štyridsať kilometrov. Okolo druhej nadránom som sa pridal k nim. Bola ešte tma. Pri brieždení som si všimol, že majú na sebe vojenské maskáče. Ako sa ukázalo, mnohí boli členmi turistického oddielu. Ináč, tie bodky okolo nich, to sú dotieravé muchy.

Dá sa urobiť na pozadí hrôzy niečo pekné? Nie je estetizácia tohto druhu neprípustná? Otázky, ktoré si kladú mnohí fotografi. Veľmi dôležité sú podľa mňa hrabalovské "perličky na dne". Tvoria pozitívny odkaz nádeje, že raz bude lepšie. Keď pred dvomi rokmi zasiahlo juhovýchodnú Áziu ničivé cunami, vyzeralo to tam beznádejne. O rok neskôr, keď som fotografoval rybárov na juhu Srí Lanky, ktorí si vďaka darom zo Slovenska mohli postaviť nové člny a vyraziť na lov, som sa tešil, že aspoň jedna životná múdrosť platí. Nie, netreba dávať ľuďom ryby, stačí im dať udice, a pomôžu si už sami. Obrazne aj doslovne povedané.

Islam je náboženstvo, ktoré dnes mnohí na Západe považujú za zdroj násilia vo svete. Asi aj v tomto prípade platí, že medzi učením na strane jednej a realitou na strane druhej môže byť obrovský rozdiel. Je násilie zakódované priamo vo vierouke, alebo sa na ňu iba odvolávajú tí, ktorí ju zneužívajú? Držím sa zásady, že niet nad osobnú skúsenosť. Keď sa vo februári podľa správ v médiách zdalo, že Európu pre karikatúray proroka Mohameda nenávidí celý moslimský svet, cestu do Pakistanu po zemetrasení som o týždeň odložil. Nebolo to nevyhnutné. Napokon som túto krajinu precestoval od východu na západ, od indickej po afganskú hranicu a nikde som nezaznamenal agresivitu voči sebe. Táto fotografia vznikla v mešite v meste Lahore počas pravidelnej modlitby. Pohoda, čo poviete?