fakulty VŠMU prevzala minulý týždeň profesorský dekrét.
Bolo pre vás získanie profesúry prirodzeným postupom v kariére?
Obhajovať profesúru nie je samozrejmosť. Mne sa to podarilo 14. novembra minulého roka. S odovzdávaním dekrétu sa však otáľalo, vzdelanie a vzdelávanie u nás nepatrí zrejme medzi priority. Diplom som si mohla prevziať až po roku, niektorí kolegovia naň museli čakať ešte dlhšie. Nemôžem povedať, že si ho nevážim, ale je to vlastne titul hodný c. k. monarchie. Všade na západe profesúru získavate s postom, na isté obdobie, keď vyhrávate konkurz, a to sa odrazí aj na vašom finančnom hodnotení. A titul si neodnášate do hrobu.
Denne prednášate študentom, a zrazu pri obhajobe profesúry sama stojíte pred porotou. Aký je to pocit?
Zvláštny. Ovládate síce svoj odbor a orientujete sa v predmetoch, ktoré učíte, no pri obhajobe sa zrazu musíte postaviť pred kolegov a zahraničných profesorov, na ktorých nie ste zvyknutí. Tréma nie je neznesiteľná, ale je prítomná. A mne sa prihodilo, že vo chvíli, keď som začínala svoju obhajobu, otvorili sa dvere a vošli moji študenti, dokonca nielen tí z našej školy, ale aj poslucháči z iných škôl, ktorí navštevujú moje prednášky. Povedali, že prišli, aby som mala komu prednášať, lebo vraj na ich tváre som zvyknutá. Veľmi ma povzbudili. To bola pre mňa profesúra, vyznamenanie, ozajstný diplom.
Roky ste pôsobili ako dramaturgička a scenáristka na Kolibe. Kedy ste sa rozhodli, že budete učiť?
Som človek z praxe, nie vyštudovaný pedagóg. Roky som robila lektorku filmových klubov a viedla malú filmovú školu pre učňovskú mládež. Študenti si ma na Kolibe našli sami. Bol to vlastne obrovský honor, keď za mnou v decembri 1989 prišli a navrhli mi, aby som začala učiť na škole.
Ako ste zareagovali?
Potrebovala som si to rozmyslieť, či to vôbec viem a ako. Vedela som len, že staré dramaturgické skúsenosti nie je možné recyklovať v čase globalizujúcej presilovky Hollywoodu v kinách, v čase, keď sa celý kinematografický systém u nás začal rozpadávať. Tušila som, že ak prijmem ich pozvanie, musím im ponúknuť aj pohľad z inej strany, širší kontext svetovej tvorby a jej súčasných trendov. Veľmi mi pritom pomohol ročný študijný pobyt v Amerike.
Nechceli ste učiť už pred rokom 1989?
Nikto by ma vtedy ako pedagóga nezamestnal. Bola som skôr persona non grata, na Kolibe som mala štatút človeka, ktorý je nebezpečne tvrdohlavý: nepúšťať ho za hranice, ale treba si ho podržať, lebo vie robiť - to bola cesta. Do komunistickej strany som odmietla vstúpiť po roku práce. Nevyhodili ma, hoci som povedala, že strane neverím a vstúpim do nej, len keď ma presvedčia. Mala som dvadsaťšesť rokov a smutný pocit, že som si tým spálila všetky šance, hoci som tak veľmi milovala film. Vrchnosť však zrejme usúdila, že stačí, keď ma budú pozorne držať na opratách.
Myslíte, že v študentoch dnes treba budovať podobný vzdor?
Treba ich provokovať, aby diskutovali, aby zisťovali, čo to znamená vidieť veci po svojom. To je cesta k individualite. Nevychovávate pre budúcnosť len umelcov alebo mediálnych ľudí, ale aj budúcich občanov, ktorí budú vychovávať iných občanov, aby boli občanmi, a nie stádom. Preto ponúkam študentom aj historický, politický, sociologický či psychologický kontext. Myslenie v súvislostiach je presne to, čo veľmi chýba.
Na to, aby sa veci mohli dať do súvislostí, treba mať správne argumenty. Ako k nim dospievate?
Dôležité je presvedčenie, že okrem ľudských vlastností a povahy robí človeka človekom vzdelanie. Nestačí kliknúť si na niečo cez internet, ako sa stalo dobrým zvykom v súčasnosti, a potom to pustiť z hlavy. Pre mňa je nesmiernou odmenou, keď vidím, že som študentov niekam posunula v samostatnom rozmýšľaní. Obohacujeme sa navzájom. Ak to necítim, tak potom to nie je otvorený vzťah, ale trápenie v rovine očakávaní.
Máte pocit, že sa pre svojich študentov obetujete?
Nehľadám zmysel v obetovaní. Žijem svoj život a nedelegujem ho do života iných. Študenti nám nepatria, patria budúcnosti. Človek v mojom veku by už mal mať dosť síl, vedomostí aj skúseností na to, aby na seba prevzal autoritu pevného názoru a podelil sa oň s druhými, pokiaľ o to stoja.
Mladí ľudia bývajú plní ideálov, často sú príliš sústredení na seba. Aký máte s nimi vzťah, viete sa s nimi zblížiť a porozumieť im?
Sú to naši mladší kolegovia. Majú dosť široký priestor na sebarealizáciu, všemožne im vychádzame v ústrety. Snažím sa byť partnerská, ale pevná v požiadavkach. Tu si nepestujeme zbytočný akademický odstup, ale študentom sa nemožno ani podkladať, ani si ich kupovať alebo im hrať na nejakú ich nôtu. Myslím, že sú príliš citliví na to, aby rozoznali lož. Ak nosím tričko Kill Bill, tak preto, že mám rada Tarantina, a nie preto, aby som medzi nich zapadla. Faktom je, že som na tejto škole už zopár zápočtov nedala. Pokojne ustojím post človeka, ktorý im prvý ukázal, že sa to flákať nedá. Keď po rokoch na to spomíname, väčšinou si to pochvaľujú. Chce to však odvahu vytrvať, obrniť sa voči okolitému tlaku.
O študentoch z filmovej fakulty dosť počuť. Mnohí sú so svojimi prácami úspešní vo svete. Čomu pripisujete, že sa im darí?
Škola sa potrebovala dostať na mapu Európy a sveta, zviditeľniť sa, a myslím, že sa jej to podarilo najmä vďaka študentským prácam. Sú výborné a svojím spôsobom suplovali slovenskú profesionálnu tvorbu na festivaloch po celé deväťdesiate roky. Patríme do medzinárodnej organizácie vysokých umeleckých škôl CILECT. Rozbehli sme spoluprácu na viacerých úrovniach a zistili sme, že naše meno zrazu má vo svete zvuk. Je to úžasný pocit, keď na valnom zhromaždení sedí stopäťdesiat filmových škôl, povie sa Bratislava, a každý vie, kde to je a o koho ide. Myslím si, že v posledných rokoch sa nám skutočne podarilo prekročiť vlastný tieň.
Všeobecne sa hovorí o slabej úrovni slovenskej kinematografie. Ako sa to dotýka školy?
Hnevá ma, že tak ako nad všetkým slovenským, aj nad slovenskými filmami sa len máva rukou. Kinematografia u nás neupadá preto, že by neboli tvorcovia, ale preto, že sme si v mene národa nechali v deväťdesiatych rokoch rozkradnúť národné štúdio na Kolibe. Zničili sa laboratóriá, schátral dokonca aj Dom zvuku, ktorý bol v tom čase čerstvo dobudovaný a bol taký dobrý, že tam chodievala nahrávať aj Slovenská filharmónia. Pritom sa rozpadlo celé remeselné zázemie - od kulisárov a šoférov cez šičky, maskérky až po kameramanov, strihačov a tak ďalej. Kinematografia bez tvorivého podhubia nemôže existovať. Naša škola však už napriek tomu vychovala fantastickú generáciu dokumentaristov a animátorov.
