To sa týka aj invalidných občanov. Napríklad obyvate ľ okresu Prešov môže na vykonávanie živnosti dostať takmer 250-tisíc korún.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove napriek tomu neočakáva veľký záujem o tento príspevok, povedala Zuzana Estočková. Zdravotne postihnutí občania sa totiž aj vzhľadom na svoj zdravotný stav „obávajú podnikateľského rizika“. Tvrdí, že v tomto roku bolo v pôsobnosti úradu zriadených 16 chránených pracovísk pre invalidných živnostníkov.
Riaditeľ neziskovej Agentúry podporovaného zamestnávania v Banskej Bystrici Peter Barin za najväčšiu bariéru podnikania invalidných občanov pokladá neznalosť legislatívy a z toho vyplývajúcich možností získať peniaze. „Títo ľudia sa aj boja začať podnikať, majú strach z neúspechu,“ dodáva.
Nárok na príspevky na živnosť má každý, kto po najmenej štyroch mesiacoch v evidencii nezamestnaných „živnostníči“ najmenej dva roky.
Podľa prezidenta Slovenskej asociácie malých podnikov Vladimíra Sirotku je takáto „sociálna dávka“ nesprávne určená a už vonkoncom nepredstavuje „podporu podnikania“. Pripomína, že aj podnikanie si vyžaduje nejakú aktivitu, takže ho zaujíma, aký podnikateľ môže byť z človeka, ktorý si dva roky nevie nájsť prácu ani založiť firmu. „Tie peniaze sa majú dať podnikateľovi, keď vytvorí pracovné miesto,“ dodáva.
Estočková vyratúva, že vlani sa prostredníctvom príspevku na samostatnú zárobkovú činnosť, ktorý patrí neinvalidným občanom, v okrese Prešov umiestnilo 649 osôb. V tomto roku zatiaľ 511. „Do konca roka očakávame približne ešte 100 umiestnených uchádzačov o zamestnanie.“
Viola Kromerová zo Slovenského živnostenského zväzu si myslí, že v tomto prípade štát môže „jednou ranou zabiť dve muchy“. Jednak sa zbaví starostlivosti o nezamestnaných, keď si otvoria živnosť, a jednak začne od nich vyberať odvody. Takéto riešenie je však podľa nej často dočasné, „veď podnikanie nie je určené pre tých najmenej zdatných“.
Kromerová si podporu podnikania predstavuje inak. Podľa nej by mal existovať určitý program pôžičiek vo výške 200- až 300-tisíc korún, za ktoré by sa zaručil štát, pretože „títo ľudia naozaj nemajú čím ručiť, keď si berú pôžičky, a banky nepôjdu do žiadneho rizika“.
