• Victor Haim: Valčík náhody • Réžia: Ľubomír Vajdička • Dramaturgia: Peter Pavlac • Scéna: Jozef Ciller • Kostýmy: Milan Čorba • Hudba: Peter Mankovecký • Hrajú: Zuzana Fialová, Ľuboš Kostelný • Premiéra 4. 11.
Na bielom pitevnom stole leží žena v čiernom. Muž v čiernom sedí vedľa na bielej stoličke. Hovoria spolu mŕtvolne chladne. Obklopuje ich stena z priehľadných plastov, v ktorých sa nehybne odrážajú svetlá, predmety, obrysy tiel. Stačí do steny jemne drgnúť plecom a scéna sa roztancuje v rytme valčíka náhody.
Čierno-biely očistec ožíva smrťou ženy. Keby žila, netušila by, že po smrti bude môcť rozhodovať o tom, či sa dostane do raja, alebo do pekla. A keby vedela, že toto rozhodnutie stojí na anjelských citoch, ktovie, či by tam dolu na zemi bola riskovala život.
Muž pozná pravidlá posmrtnej hry: on, čertovsky múdry anjel, prisúdi žene za každú úprimnosť toľko bodov, koľko uzná za vhodné. A toľko iste ich vezme, ak sa mu niečo nebude pozdávať. Keď bude bodov sto, sme v raji.
Začína sa kolotoč rozhovorov, v ktorých sa prísne oddeľujú plevy od zrna. Frázy musia ísť bokom. Človek by neveril, koľko sa ich v jednej mŕtvej žene skrýva. Za asistencie anjela ich z tela vyháňa sám diabol. Žena zaboduje len výpoveďami, v ktorých anjel nezacíti faloš, vágnosť, slabosť.
Divákovi sa, podobne ako žene, darí striedavo: niekedy správne tipuje, či žene budú body pripísané alebo odrátané. Živá mŕtvola anjela očaruje. Netrvá dlho a on priznáva, že by bol rád, keby bodovanie trvalo čo najdlhšie. Rekapituláciu svojho pozemského života podáva žena v rôznych množstvách. Niekedy stačí na päťdesiat bodov jediné slovo, inokedy jediné spôsobí ich stratu. Napriek pocitom poníženia, strachu z prehry a z premárnenej energie je však jedine táto hra zárukou úprimnosti.
Dvaja herci majú javisko po celý čas pre seba. Nestrácajú sa na ňom, využívajú možnosti, ktoré im ponúka. Hoci scéna pracuje iba s čiernou a bielou farbou a so zopár rekvizitami, nepôsobí fádne, má svoje teplo. Nepatrným, ale osviežujúcim farebným vybočením je zelená fľaša whisky, ryšavá hlava Ľuboša Kostelného a červené pery Zuzany Fialovej.
Tá sa v inscenácii predstavuje ako žena, ktorá si aj po smrti chce užiť svoju krásu, majestát a rozum. Vo vierohodnosti jej postavy spomínaná nevyhnutnosť úprimnosti občas zaškrípe. Vtip je v tom, že si to v kontexte hry môže dovoliť nielen ako postava, ale aj ako herečka.
Na scéne je mimoriadne pôsobivá, zvodná, určite zaujme tanečným majstrovstvom a nehanbí sa strhávať na seba patričnú pozornosť všetkým, čo jej hrá do karát. Vo svojej energickosti a nabudenosti je však málo zdržanlivá, preto občas aj reaguje predčasne, príliš dotknuto.
Postava Ľuboša Kostelného síce v emóciách zlyháva a jej charakter stojí a padá na číslach dosiahnutých v hre, ktorá je navyše súčasťou divadelnej hry, no herecký výkon pôsobí sebaisto, vyrovnane a partnersky vyzreto. V posmrtnom súboji, ukrytom vo sviežich dialógoch, to však medzi dvoma nepochybne zaiskrí. Spoločne ukrývajú rezervu, ktorá v divákovi vzbudzuje zvedavosť.
Autor: EVA ANDREJČÁKOVÁ
