Kniha prichádza len krátko po tom, ako sa objavil na internete pirátsky preklad novšieho románu Totožnost, čo znovu oživilo diskusiu o vzťahu slávneho spisovateľa k svojmu pôvodnému čitateľskému publiku.
To sa dostalo „mimo hru“ už začiatkom normalizácie, keď sa dovtedajšie Kunderove diela, predovšetkým poviedkový súbor Směšné lásky a román Žert dostali na index.
Nedostupný ani po páde režimu
Štatút zakázaného autora definitívne potvrdila jeho emigrácia do Francúzska, kde našiel nielen skutočný druhý domov, ale aj svoj nový, najskôr rovnocenný a potom prioritný literárny jazyk – od polovice 90. rokov už píše výlučne vo francúzštine.
Do roku 1989 sa československý čitateľ dostával k jeho dielam len prostredníctvom samizdatov či exilových vydaní v torontskom Sixty Eight Publishers manželov Škvoreckých.
O to väčšie bolo prekvapenie a sklamanie, že situácia sa nezmenila ani po páde režimu. Kundera, ktorého romány vychádzali vo všetkých možných jazykoch, zablokoval ich vydávanie práve v češtine.
Tie „francúzske“ si totiž vyhradil prekladať sám, na čo má ako autor právo, no už nie čas. A tak zostávajú prístupné len v origináli či v dvoch desiatkach najrôznejších jazykov, do ktorých sú hojne prekladané. Táto absencia Kunderových diel a hlad po nich vyústili do spomínaného pirátskeho prekladu Totožnosti, ktorý neznámy dobrodinec „zdarma a len pre radosť“ dal k dispozícii na internete.
Vernosť prekladu je umením
Porušenie autorských práv a nerešpektovanie spisovateľovej vôle bolo zjavné, to priznáva aj tá väčšina, čo tento počin privítala alebo prinajmenšom chápala. Mnohí si nevdojak spomenuli, ako sa aj ku Kunderovým dielam dostávali za komunizmu tiež len vďaka podobným „pirátskym“ kúskom.
Kundera však nemieni zveriť preklady do češtiny niekomu inému a svoje nekompromisné nároky (“vernosť prekladu je umením“) sa bývalým krajanom snaží priblížiť v brilantných esejach, ktoré im už druhý rok vo vlastnom preklade premyslene porciuje. Už sa však objavil v médiách aj názor, že práve jeho tridsaťročná odlúčenosť od živého jazyka môže byť preňho hendikepom.
Je pochopiteľné, že na českých prekladoch mu záleží najviac, no paradoxne práve to z neho postupne robí v jeho bývalej vlasti nečítaného autora. Do takmer úsmevnej roviny sa tak posúva zapálený hlas istej českej spisovateľky, ktorá v búrlivej diskusii okolo anonymného prekladu Totožnosti apelovala na verejnosť, že Kunderu treba viac čítať...
Neboli to politické romány
Ešte ťažšie ako argumenty o zablokovaných prekladoch sa však prijímal fakt, že Kundera nebol oveľa milosrdnejší ani k dielam, ktoré napísal kedysi v češtine. Z nich zatiaľ povolil vydať Nesmrtelnost a Valčík na rozloučenou, no a teraz, po deväťročnej pauze, Nesnesitelnou lehkost bytí. Aj autorova poznámka k tomuto vydaniu, kde píše o náročnej rekonštrukcii rukopisu či jeho porovnávaní s exilovým vydaním i francúzskym prekladom, dáva tušiť, prečo sa to deje takýmto tempom.
Pozoruhodná je dnešná Kunderova charakteristika tohto románu, ktorý považuje za „rozprávanie o láske“. Autor ho chce teda zbaviť prílišnej politickej optiky, ktorou bol vnímaný, a pripomína, že podobný osud stihol aj Žert.
Prvé oficiálne české vydanie románu Nesnesitelná lehkost bytí je literárnou udalosťou - aj pre slovenských čitateľov, ktorí po rozdelení spoločného štátu v mierne kurióznej pozícii rovnako pociťujú rozhodovania majstra o svojom diele. V každom prípade sa konečne azda začne viac než o Kunderovi hovoriť o jeho románoch. A to si zrejme aj on, hoci sa to niekedy zdá skôr naopak, želá najviac. Uvoľnením svojho najpopulárnejšieho románu nemohol pre to urobiť nič lepšie.
