Jaroslav Rudiš: Grandhotel • Labyrint • Praha 2006
Každé vydavateľstvo je hrdé, keď objaví skutočnú „hviezdu“ – a Labyrintu sa to podarilo. Keď dovtedy neznámy Jaroslav Rudiš (1972) debutoval v roku 2002 románom „rockových príbehov z berlínskeho metra“ Nebe pod Berlínem, stretol sa s obrovským úspechom.
Ten umocnila Cena Jiří Ortena a preklady knihy do nemčiny, poľštiny a srbčiny.
Rudiš nezaháľal a vydal komiksovú trilógiu Alois Nebel (2003 - 2005, kresba Jaromír 99). Za divadelnú hru Léto v Laponsku, ktorú napísal spoločne s Petrom Pýchom, získali Cenu Alfréda Radoka a Cenu Českého rozhlasu.
S napätím očakávaný nový román Grandhotel sa k čitateľom dostal zároveň s rovnomenným filmom Davida Ondříčka.
Knižka však ani nie je prepisom scenára a ani film nevznikol podľa románu. Majú rovnaký námet a základný príbeh, ale scenár predbehol knižku a líšia sa i záverom.
„Grandhotel je príbeh o nemožnosti odstrihnúť sa od koreňov. Je to príbeh o láske, oblakoch, meste Liberci a túžbe splniť si sny. A je to príbeh o česko-nemeckých vzťahoch,“ uviedol autor v jednom rozhovore.
Román sa odohráva v Liberci a na neďalekej známej hore Ještěd, „medzi nebom a zemou, na mieste, ktoré vyzerá ako továreň na mraky,“ dodáva Jaroslav Rudiš. Práve oblaky a meteorológia vôbec sú najväčším koníčkom rozprávača knihy, tridsaťročného Fleischmana.
Zrejme autistický hrdina je síce outsider, ale od začiatku mu držíme palce: je sirota, ktorá nepozná ani vlastné krstné meno, rodičia mu zahynuli pri autonehode, na čo sa uňho vyvinul blok, ktorý mu bráni odísť z rodného mesta.
Nemá priateľov, nikdy s nikým nechodil, nikdy nikde nebol. Od detstva žije so vzdialeným bratancom Jégrom, o ktorého morálnom profile nás autor nenecháva na pochybách.
Bývalý eštebák s mauzóleom svojich spomienok na sexuálne dobrodružstvá v krajinách niekdajšieho socialistického bloku šéfuje hotelu na Ještěde, kde Fleischman pracuje ako „chlapec pre všetko“.
Nie všetko je tak, ako Fleischman hovorí: čaká nás pár prekvapení, hoci to, kadiaľ preňho vedie cesta z mesta, prezradí už na začiatku.
Rudišovi sa výborne podarilo vykresliť panoptikum bizarných postavičiek v hoteli, najmä libereckého rodáka Franza, ktorý sa do Liberca vracia rozprášiť popol bývalých spolužiakov, či chyžnú Zuzanu, ktorá odpovede na každú otázku hľadá v časopiseckých testoch.
Ale hoci je tento smutnosmiešny román ďalším dôkazom o autorovej zrelosti a niektoré „hlášky“ z neho určite zľudovejú, sú to predovšetkým postavy, ktoré by uniesli väčší priestor a hĺbku – takto pôsobia len ako náčrty, ktoré sa už autorovi nechcelo rozvíjať.
Autor: BARBORA ŠKOVIEROVÁ (Autorka je literárna kritička)