ií FF UK v Bratislave. To znamená, že sa nielen učí, ale tiež učí. Okrem toho je mladoženáč, ktorý o svojej žene tvrdí, že je hodná objatia.
Vydal štyri básnické zbierky: Útecha, Anjeli nevedia spievať, Na obojku a Chudoba, psy, mrzáci. Podieľal sa na desiatke hudobných nahrávok. Žije vo Svätom Jure, vlastní malé nezávislé vydavateľstvo Limerick a prekladá z poľštiny. Básnik a rockandrollista ŠTEFAN CHRAPPA (27).
V poslednom čase sa zdá, akoby poézia bola na konci záujmu mladých ľudí. U vás to tak zjavne nie je. Čo vás podnietilo k písaniu básní?
„Dovoľte, aby som to trošku pozmenil. Poézia je nielen na konci záujmu mladých ľudí. Ona je na konci záujmu všeobecne. Nezdá sa však, že by tí starší boli jej vášnivejšími fanúšikmi. No tí, ktorí píšu, píšu ako o život. Mňa k písaniu priviedla akási podvedomá márnomyseľná túžba zviditeľniť sa.“
Má nejaké výhody byť básnikom?
„Má. Môžete predstierať, že ste blázon, nemusíte mať peniaze atď. Všetko vám odpustia, veď ste básnik.“
Kto vás najviac ovplyvnil?
„Pre mňa je základným kameňom Ježiš Kristus. To je absolútna sloboda. A teraz, keď mám pevný bod, môžem hýbať vesmírom. Toľko k obsahovej stránke. Pokiaľ ide o formy, sú druhoradé, pretože podliehajú premenám.“
A ešte kto?
„Básnik Gustáv Hupka. Je to rodák z môjho mestečka, má vydavateľstvo. Ukázal mi, že báseň sa dá brúsiť, vyhladzovať, že to nie je len bezprostredný zápis myšlienky. Odhalil mi, že básnenie je rovnako náročné ako vysekávanie do mramoru.“
Už vám vyšli štyri zbierky básní. Máte však aj punkovú kapelu.
„Trápim gitaru a mikrofón v skupine Vandali a tiež v skupine Čad. Jedno horšie ako druhé, no najlepšie je, že sme stále tí istí ľudia (ja, moja sestra Baška, a bubeník Ján Ivan alias Valér Tornád). Vydali sme niekoľko CD nosičov a platní, jednu dokonca s legendou Zóna A, za čo Koňýkovi ďakujeme. Podarilo sa nám koncertovať nielen doma, ale aj vo viacerých zahraničných mestách. Čoskoro o tom vydáme knihu.“
Ide to dovedna - poézia a drsný punk?
„Jednoznačne áno. Súčet týchto dvoch kategórií je rock and roll.“
Aké básne čítate najradšej?
„Mám rád poéziu, ktorá osloví. Jednoduchá, čistá, zrozumiteľná. Nemám rád texty, ktoré sa za poéziu vydávajú, no v skutočnosti sú to len komplikované zlátaniny. Milujem slovenskú poéziu - Kováča, Rúfusa, Mihálika, Hupku, Baláka, Žarnova, Válka, Dilonga, Moravčíka, Hviezdoslava, Zambora, Strážaya, Kráľa, na tých nedám dopustiť.“
Čo vám dáva literatúra?
„Čítam veľa katolíckej literatúry. Okrem Biblie, ktorá je neprekonateľným žriedlom, milujem knihy od sv. Alfonza de Ligouri. Štúdium tejto literatúry mi dáva život. Čítam aj veľa literárnovedných vecí. To ma živí. A poézia? Tak tá dáva na striedačku - občas radosť, občas jed. Baví ma aj prekladať z poľskej literatúry.“
Ako sa vám podarilo vydať zbierky básní?
„Prvú mi vydal Gustáv Hupka. Druhá vyšla ani neviem ako. Potom som sa zaťal a založil si vlastné vydavateľstvo. Tam vyšla tretia aj štvrtá, a tiež zopár básnických zbierok mladých autorov. Ako vydavateľ som napriek dobe praktizujúci antikapitalista. To znamená, že väčšinu kníh rozdám.“
Tú poslednú Chudoba, psy, mrzáci ste venovali mame.
„Je to jeden zo spôsobov, ako sa jej poďakovať za všetko, čo pre mňa alebo pre našu rodinu urobila. Predchádzajúcu zbierku som venoval sestre. Tato má zasa pesničku na albume Vandalov. Vždy pri mne stáli. Od malička, cez moje prvé umieranie, potom počas štúdia, vlastne až doteraz.“
Komu venujete ďalšie knihy?
„Ďalšiu manželke, a ďalšiu a ďalšiu? Ktovie, či ešte niečo napíšem? Ivan Krasko prestal písať, keď si našiel frajerku. Ja nemám v sebe takého básnického génia. Aj som sa oženil, aj stále píšem. Inak som romantik s občasnou tendenciou byť realistom, ktorý stretá iba dobrých ľudí. To ma pri písaní poézie ovplyvňuje najviac.“
Básne ťažké ako kamene
Štefan Chrappa: Chudoba, psy, mrzáci • Ilustrácia: Michal Ivan • Limerick • 2006
Podľa názvu je štvrtá zbierka básní Štefana Chrappu Chudoba, psy, mrzáci skôr pesimistická.
Našťastie, nielen. I keď moment istého sklamania zo stavu sveta či priamo pohrávanie sa s fenoménom smrti, je pre túto zbierku príznačný. Nie je to však žiadne patetické slovíčkarenie. Jeho prevažne civilné básne, či možno skôr básnické texty, sú osekávané až na prózu. Chrappa nevytvára obrazy pre samotné obrazy, naopak, väčšine básní nechýba pointa, občas vtip. Často i cez slzy. Napriek tomu však niekedy prestrelí. A neubráni sa klišé a frázam.
Paradoxne, aj keď jeho texty sú plné sociálnej reflexie a angažovanosti, v ktorých básnik neobchádza ani aktuálne témy, k najsilnejším častiam zbierky patria básne pohrávajúce sa až s patafyzickou poetikou. A ktoré vôbec nie sú také negatívne, ako by sa podľa názvu zbierky mohlo zdať. Svojou absurdnosťou sú porovnateľné s tvorbou Pera Le Kvet. „Moja víla má žirafu. / Je to pekné zviera. / Niekedy na ňu vysadne / a vozí sa po nábreží rieky.“
Škoda tiež, že Chrappa v niektorých prípadoch texty zbytočne naťahuje. Pri jeho snahe o úsporný výraz to až príliš udiera do očí. Sympatické však je, že aj z úplnej banality dokáže vysekať emóciami silne nabitý text. Jeho básne bez poézie, básne kamene, ako ich sám nazýva, tak často nie sú iba poeticky našuchoreným rozprávaním bez nejakého hlbšieho podtextu. A zmyslu.
Lenže, pri svojej snahe nielen analyticky podať, ale i angažovať, sa miestami nevyhne pre istý typ poézie takým klasickým stereotypom. O spoločnosti, kde jedni ľudia žijú krásny život na úkor iných. Iných „s plastovými taškami.“
Najzásadnejším problémom tejto útlej zbierky je však jej rozkolísanosť. Nájdete v nej básne podpriemerné, priemerné i množstvo naozaj vynikajúcich. Je to trochu škoda, pretože napriek všetkému, Chudoba, psy, mrzáci tohto nepochybne talentovaného básnika, je zbierkou zaujímavou. A vonkoncom o nej neplatí, že „prázdne verše / prázdnych básnikov, / budú donekonečna zapĺňať / prázdne knihy / v prázdnych knižniciach.“
TOMÁŠ PROKOPČÁK
Štefan Chrappa.
FOTO – ARCHÍV Š. CH.