Milka Vašáryová v projekte Radnička. Rovnomenná bratislavská reštaurácia zamestnáva hendikepovaných ľudí. Herečka im poskytla aj recept na svoj drink. FOTO - TIBOR TAKÁCS

Herečka EMÍLIA VAŠÁRYOVÁ je tvárou mnohých dobročinných kampaní. Roky spolupracuje aj s Nadáciou pre deti Slovenska a pomáha pri finančných zbierkach pre deti, ktoré to na Slovensku potrebujú. V týchto dňoch oslavuje nadácia desiate výročie svojho vzniku a rozbieha kampaň na tému násilie. Na svoju tvár sa môže opäť spoľahnúť.

Už roky sa s nadáciou spája vaše meno a vaša tvár. Ako ste svojho času zvažovali spoluprácu?

"Do celej veci som sa zaangažovala cez môjho syna, ktorý sa veľmi dobre poznal s Filipom Vagačom, jedným z jej zakladateľov. Prežili spolu nežnú revolúciu a veľa dobrého spolu urobili. Spájali nás privátne väzby. Do roku 1989 som podobné nadácie a kampane poznala z rakúskej televízie, takže som bola nadšená, že niečo podobné prišlo aj k nám. Zo začiatku som si myslela, že to bude otázka pol roka, kým sa myšlienka dostane do povedomia ľudí. Ukázalo sa, že ide o dlhodobú záležitosť."

Už vtedy bolo jasné, že známa tvár dokáže ľudí pritiahnuť a presvedčiť?

"Mala som už za sebou veľký kus roboty. Možno som bola známa, no myslím si, že v tomto prípade si ma Filip vybral predovšetkým preto, že mi dôveroval."

Nebola to pre vás záťaž?

"Cítila som, že som sa prepožičala dobrej veci. Rozhodla som sa venovať jej svoju energiu a voľný čas. Nikto z nás netušil, ako sa to bude vyvíjať, veď niekdajšia československá spoločnosť s nadačnou prácou nemala žiadne skúsenosti. Najväčším prekvapením bolo to, že naši ľudia ihneď zareagovali, boli fantastickí. Veď tých sto miliónov korún, ktoré sa počas jej fungovania nazbierali, dala naša spoločnosť, ľudia na Slovensku. Nadácia od začiatku fungovala ako dôveryhodná organizácia, ktorá mala zmysluplný program, peniaze veľmi transparentne zbierala a okamžite referovala aj o tom, ako sa používajú. A dodnes je to, chvalabohu, tak. Keď si predstavíte, že u nás žije milión tristotisíc detí, tak je to obrovská pomoc. Spoločnosť sme jednoducho inšpirovali. Naše ďakujem sa úspešne udomácnilo medzi ľuďmi aj v médiách. Pre dobrú vec pracujú dobrovoľne mnohí odborníci - od učiteľov, cez lekárov až po psychológov."

Medzi ľuďmi občas vládne podozrenie, že organizácie sa na vyzbieraných financiách obohacujú. Stretli ste sa s tým aj vy?

"Nadácia nevznikla len tak, ale na princípoch, ktoré už sú za hranicami odskúšané. Sme súčasťou veľkého európskeho pavúka. Tu si nikto nemôže dovoliť nedať správu o tom, ako sa napĺňajú granty, kto ich dostal, kto je zodpovedný. Sú to vždy desiatky mien, ktoré sú zverejnené vo výročných správach. Všetko je vyčíslené do posledného haliera."

Nechýba vám osobný kontakt s deťmi?

"Nie, lebo pomoc nadácie je veľmi konkrétna cez ľudí, ktorí s deťmi pracujú. No vždy, keď môžem, medzi tieto deti prídem. Je množstvo akcií, kde sa stretávame, rozprávame. Dostávam listy, obrázky, darčeky, venovania z celého Slovenska."

Zdedili ste vôľu pomáhať z rodiny?

"Možno to máme v rodine. Napríklad môj strýko s manželkou v Amerike chodili - už ako dôchodcovia - do nemocníc, navštevovali aj ľudí chorých na AIDS, nosili im knihy, jedlo, starali sa o nich, pomáhali im napríklad aj v otázke viery. Ozaj, spomínam si, že keď k nám prišli prvé komputery, testovali sme u nás doma program, ktorý nám po zadaní údajov povedal, kým sme boli v minulom živote. Mojej mamičke napríklad vyšlo, že bola egyptskou kráľovnou. A mne, že ošetrujúcou sestrou v stredovekých väzniciach. Ktovie, či naozaj nemám v sebe čosi také zakódované. Nakoniec, vychovala som aj dievčatko, ktoré nebolo moje."

Nedávno ste sa ako tvár nadácie stali detskou ombudsmankou. Všetky deti na Slovensku vám môžu písať, mailovať, poradiť sa s vami. Prečo ste túto funkciu prijali?

"Detský ombudsman na Slovensku chýba. Inde je hádam už aj pravidlom, že ho majú nielen dospelí, ale aj deti. Funkcia vznikla hlavne preto, aby sme upozornili na varujúce štatistiky. Týkajú sa násilia páchaného na deťoch. Témou násilia sa tento rok zapodieva celá Európa. Kampaň, ktorá sa u nás začína a bude trvať možno celý rok, je zameraná predovšetkým na to, aby sme na ňu zbystrili pozornosť. Na Slovensku sa pácha aspoň toľko násilia ako všade inde. Ľudia by si mali začať viac všímať, ako sa žije v rodinách, ako sa správajú rodičia a dospelí k deťom, ako sa správajú deti medzi sebou."

Násilie súvisí s citlivosťou. Odkiaľ podľa vás pramení?

"Zrejme odniekiaľ z našej ľudskej prapodstaty vyplýva, že jeden chce druhému diktovať, alebo ho chce ponižovať. Nakoniec, keď boli moje deti malé, s úžasom som zisťovala, že dokážu byť na seba aj agresívne, hoci som bola presvedčená, že násilie doma nevideli. Násilie je človeku vlastné, je to prirodzený pud. Ide o to, či ho človek dokáže kultivovať, kto, kedy a ako ho v rodine alebo v inom spoločenstve podchytí. Dôležité je aj to, ako funguje medzi ľuďmi príklad. Sú povahy, ktoré chcú dominovať, sú dospelí, ktorí si nevedia poradiť sami so sebou, a kto iný by si to mohol zlíznuť ako deti, ktoré sa nevedia brániť?"

Často sa nedokážu brániť ani dospelí. Prečo?

"Je ťažké určiť hranice toho, kedy človek pácha násilie, kedy fyzicky ubližuje, kedy niekomu niečo len diriguje alebo ho nepriamo núti niečo robiť. Žiaľ, nevieme, či násilie, hrubosť a agresivitu nevypestovali vo svojich deťoch práve rodičia, a ono sa to potom oblúkom vracia. V každom prípade ma dokáže úplne vytočiť, keď vidím, ako hrubo sa dokážu správať aj deti k dospelým, k svojim nevládnym rodičom či starým rodičom."

Nie je podľa vás nevyhnutné mať vlastnú skúsenosť, aby si človek dostatočne uvedomil, čo je to násilie?

"Psychológovia hovoria o tom, že keď sa na istý problém viac poukazuje, dostáva sa do povedomia ľudí. Myslím si, že v rámci komunikácie musíme veci pomenúvať. A kto z toho koľko zachytí, je už vec osobného prístupu.

V každom prípade, nespoliehala by som sa na mlčanie, na to, že je zbytočné hovoriť, že si to aj tak nikto nevšimne, a že každý musí násilie aj tak zažiť na sebe."

Hovoríte, že násilie je človeku prirodzené a ide o to, ako ho podchytíme. Možno ho premieňať na pozitívnu energiu?

"Tak mi napadá - raz dávno som bola svedkom toho, ako sa jeden z mojich synov veľmi neslušne správal k babičke. Postupne ma prechádzala trpezlivosť, videla som, že jej ubližuje. Vtedy som si povedala - teraz je tá chvíľa, teraz vytiahnem varechu, stiahnem mu tie nohavice a naložím mu na zadok. Dialo sa to prvý raz v jeho živote, mal vtedy asi sedem-osem rokov. Dovtedy ani netušil, že niečo ako výprask varechou existuje. Keď sa na mňa pozrel, videla som v jeho očiach zdesenie. A zrazu povedal - počkaj, prosím ťa, nemôžeme sa o tom ešte porozprávať? Teraz sa na tom smejem, ale priznám sa, vtedy som sa úplne bezmocne rozplakala a hovorila som si - správaš sa ako idiot. A už som to potom nikdy neskúšala. Staré latinské príslovie síce hovorí niečo ako ,otec, nešetri palicu', ale mne sa táto skúsenosť vôbec nevyplatila."

Máte už dospelé deti. Pri svojej úspešnej hereckej kariére si nachádzate čas na charitu. Čím to je, že sa vám dobre darí?

"Ako sa hovorí, nič nie je staršie ako včerajší úspech. Na tom svoj život nestaviam.

Keby som vykonávala akúkoľvek prácu, snažila by som sa robiť ju čo najlepšie. Pre každú chcem urobiť to, čo treba. Tak som to videla aj v našej rodine, u rodičov aj starých rodičov - čo začali, vždy aj dokončili."

Vychovávali vás prísne?

"Mám dobré spomienky. Myslím si, že rodičia nám od malička veľmi dôverovali. Brali nás ako partnerov, pokiaľ sa pamätám, o všetkom sa s nami radili. Mala som asi osem-deväť rokov, keď som nadobudla pocit, že som za nich tak isto zodpovedná ako oni za mňa, že nesiem zodpovednosť za rodinu. Jednoducho, aj my, deti, sme tak trochu dávali pozor na našich rodičov. Mohla som mame povedať - toto si ešte zabudla, toto si nespravila. Alebo napríklad, keď som mala asi štrnásť, veľmi prísne som kontrolovala, čo môj otec číta, lebo mi záležalo na tom, aby bol dostatočne v obraze. Poučovala som ho, čo by mal mať dávno prečítané. Keď potom boli s mamou sami, tak sa na mne zabávali. Samozrejme, mnohé veci si dnes už idealizujem. Veď človek nemôže byť stopercentne pripravený na to, ako vychovávať svoje deti. Každé dieťa je svedectvom experimentu."

Myslíte si, že dospelí by mali pred deťmi priznávať svoje chyby?

"V našej rodine sa dosť používalo slovko prepáč, odpusť. Ide to ťažko z úst, zdá sa mi, že deti aj dospelí s tým majú často problém. Nemôžete totiž človeka primäť, aby sa vám ospravedlnil, keď to sám tak necíti. To sa vlastne ani nedá. Treba však veriť, že dobro tam niekde v nás žije."

FOTO - ARCHÍV NDS

V televíznej šou Hodina deťom v roku 2000

Rok 2001, v spoločnosti detí na tlačovej konferencii Hodina deťom