"Akoby všetky postavy boli na nesprávnom mieste v nesprávny čas," takto sa o filme Ja milujem, ty miluješ režiséra Dušana Hanáka vyjadril filmový teoretik Václav Macek. "Ja neprehrám", opakoval do prázdna zúfalý hlavný hrdina filmu Pišta. Obaja majú pravdu. Pritom byť na nesprávnom mieste v nesprávnom čase, a súčasne neprehrať je ťažká úloha. Aj táto filozofia je taká vzácna na tomto filme. Viera ľudí, ktorí pociťujú nepriazeň osudu, ktorí zo seba žmýkajú zvyšky vnútornej sily ako poslednú kvapku z fľašky vodky.

Titul Ja milujem, ty miluješ nepochybne patrí, rovnako ako jeho režisér, k tomu najznámejšiemu nielen z edície SME DVD z 80. rokov, ale v celej (česko-)slovenskej kinematografii. Príbeh sleduje starého mládenca Pištu, ktorému sudičky pririekli nie práve skromnú dávku smoly. Ako zamestnanec železničných dráh Pišta nastavuje líce na všetky facky svojho takzvaného kamaráta, nebuduje dom, tak ako iní, matka z času na čas zošalie a aj inak štedrá Tonka sa pri ňom pridlho okúňa.

Horšie však je, že jeho túžba byť milovaný ženou, sa zdá byť rovnako surreálna ako túžba vyrásť. Môžu za to krátke nohy, pampúšikovská tvár alebo skôr detsky nevinné oči a teda aj naivné srdce? "Som ja nulový človek? Ja by som aj vyrástol, ale nemôžem." Tento moment priznania svojho zúfalstva pred milovanou Vierou, konečne otvorí jej uzamknuté srdce. Zamilovať sa do Pištu (alebo skôr zľutovať sa nad ním) sa jej podarí v okamihu, ale pochopiť ho? To trvá omnoho dlhšie.

Ja milujem, ty miluješ je naozaj film o milovaní. Každá z postáv za tým slovom pozná niečo iné - pre ženatého kominára je milovanie povinná súčasť vytierania komínov, pre Pištu je to nedosiahnuteľná méta, pre jeho kamaráta hračka na rozptýlenie nudy, pre Vieru je to spôsob, ktorým popiera samotu ľudskej duše. Obsadenie je viac než dôveryhodné. Pištu hrá Roman Klosowski, Vieru Iva Janžurová, zasvietila tam aj jej verná kamarátka v podaní Věry Bílej.

Pozerať sa na snímku z roku 1980 o 26 rokov neskôr vyvoláva zásadnú otázku. Prečo sa musel tento film dusiť v trezorovej tme? Kým sa film dostal do distribúcie, odpočíval osem rokov v trezorovom pokoji. Dušan Hanák mal pri filme Ja milujem, ty miluješ už za sebou skúsenosť, aká arogantná je moc cenzorov, keď sa rozhodujú o zásahoch do filmov. Estetika škaredosti bol pojem, ktorým sa v Hanákových filmoch nálepkovalo mnohé - od hrdzavej rúry v pozadí až po hlavné postavy v Obrazoch starého sveta - starých ľudí, ktoré na schvaľovaciu komisiu pôsobili depresívne.

Často sa stávalo, že to, čo bolo pre režiséra estetické a funkčné, označovali komisie za provokujúce. Ja milujem, ty miluješ nebol výnimkou. Napríklad im prekážalo, že na železničnej stanici, kde sa dej odohráva, sa objavuje hviezda s kosákom a kladivom. Napriek tomu, že na tej konkrétnej stanici tieto symboly neboli, režisér ich tam umiestnil. Dušan Hanák si spomína na "dlhú a absurdnú debatu".

Dušan Hanák má zvýšenú citlivosť na príbehy silných a čistých ľudí. Pišta v Ja milujem, ty miluješ sa cíti "ako najväčší somár na zemeguli." Jeho dni sa podobajú nociam z detstva, keď námesačný chodil po strechách. Jeho túžby sa zdajú byť rovnako nerealizovateľné ako vyprchané spomienky Pištovej matky na svojho muža. Prichádzajú a odchádzajú ako balíky vo vlakoch na stanici, kde ich on len prehadzuje. Akoby mu chýbal generátor na zhmotnenie pubertálnych snov. Pišta je ako križovatka, na ktorej sa pretínajú príbehy jeho okolia. A napriek tomu, že tým nekonečne trpí, nedokáže nemilovať, nespravodlivosť nedokáže pretaviť do nenávisti. Nedostatok sex appealu je príťažlivý a zraniteľnosť odvážna.

Príbeh z doby, keď guláš stál 5 československých korún a 10 halierov, nedokáže byť tragický. Je jemný a poetický, no pritom vety, ktoré často znejú ako múdre šperky, nevyznievajú ako frázy. Pudy, neresti, vášne, stroskotania nepôsobia hlúpo, ale vznešene. Dokonca až magicky, ako čakanie na zázrak.

JANA KADLECOVÁ