Pondelok, 3. august, 2020 | Meniny má JergušKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR

hudobný skladateľ Vladimír Godár: Pocit viny má mamutie následky

Získal dve hlavné ceny českých filmových akademikov Český lev za hudbu k snímkam Slnečný štát a Návrat idiota, napriek tomu sa vo filme cíti ako amatér. Za najzávažnejšie v hudbe považuje fakt, že hoci na jednej strane nevieme, čo hudba je, na druhej stra

ne sa bez nej nezaobídeme. Na Slovensku však pozoruje smrť hudby. "Nevieme si predstaviť mladého filmára, ktorý by nevidel Slnko v sieti, ale sto percent mladých slovenských skladateľov v živote nepočulo nijakú symfóniu Alexandra Moyzesa - zakladateľa azda všetkého, čo dnes na Slovensku v hudbe existuje. Až takto tu nefunguje hudobná pamäť," hovorí hudobný skladateľ Vladimír Godár.

„Boha vymysleli ľudia, čo nemali sluch," zažartoval nedávno Iľja Zeljenka. S čím vlastne pracuje skladateľ?

Skryť Vypnúť reklamu

Matéria, s ktorou pracujeme, je zvuk a čas - sme v tom doma. Určite je v tom aj istá profesionálna deformácia, že pre hudobníkov sú životne dôležité rozmery, ktoré si iní ľudia možno tak neuvedomujú. Na hudbe je však najzávažnejšie, že len veľmi ťažko sa dá odpovedať na otázku, na čo vlastne ľuďom je. Etnografom sa ešte nepodarilo nájsť také spoločenstvo, v ktorom by hudba nebola prítomná. Na jednej strane nevieme, čo hudba je, na druhej - všetky ľudské spoločenstvá ju akceptujú ako niečo, bez čoho sa nevedia identifikovať.

Nemáte pocit, že v dnešnom svete je tak veľa hudby až sa z nej stáva akási masa, v ktorej je ťažké započuť čistý tón?

Minulé storočie prinieslo možnosť mechanickej reprodukcie umenia. Vznik hudobných nosičov demokratizoval hudbu, ktorá sa stala široko dostupnou, ale zároveň degenerovala potreba bezprostredného zážitku. Rozšírila sa možnosť reprodukcie hudby, ale oslabila sa schopnosť jej pôsobenia na človeka. Kontakt s hudbou prestal byť sviatkom. Ťažko sa to kritizuje, lebo keby sme nemali tieto možnosti, nemali by sme ani dnešné historické vedomie, ani súčasnú žánrovú pestrosť, ktorá je veľmi dôležitá, lebo keď jeden žáner umrie, štafetu okamžite preberie iný. A v 20. storočí sme videli veľa smrtí hudobných žánrov, no nové generácie zároveň prinášali nové veci.

Skryť Vypnúť reklamu

Zomrela takto aj dodekafónia?

Rakúsky skladateľ Arnold Schönberg už v prvej polovici 20. storočia vymyslel dvanásťtónový princíp organizácie zvuku, ktorý začali používať aj ďalší, mladší skladatelia. Vtedy vládla viera, že vývoj hudby smeruje z akéhosi primitívneho stavu k vyššej zložitosti matérie a dodekafónia mala byť kľúčom k veľkolepej budúcnosti hudby. Schönbergove sny sa nesplnili, no nevedno, aká by bola hudba dnes, keby neprešla jeho analýzou. Podobné je to vo vede - málokto si teraz uvedomí, čo všetko by z dnešnej skutočnosti zmizlo, keby fyzici nerozbili atóm a nepreskúmali jeho štruktúru.

Komponujete hudbu k filmom a dostali ste viaceré ceny za to, ako svojou hudbou filmy dotvárate. Nie je hudba vo filme aj umením ticha, aby neprehlušovala dej?

Skryť Vypnúť reklamu

Vo filmovej hudbe sa cítim ako amatér, lebo o jej teórii neviem nič. Usilujem sa písať hudbu len vtedy, ak sa s režisérom dokážem dostať na spoločnú vlnu. Aj keď napíšem len 20 minút hudby, som zodpovedný za celý priebeh filmu. Väčšinou musím nástojiť, aby si režisér uvedomil problém spojenia hudobnej dramaturgie s celkovou dramaturgiou príbehu.

Robili ste hudbu pre všetky Šulíkove filmy. Priateľmi ste sa stali ešte pred touto spoluprácou?

S Martinom Šulíkom nás spájala úcta k filmu. Chceli sme poznať jeho dejiny i najnovšie výdobytky. Asi sme mali aj rovnaké ciele. Spoznali sme sa v roku 1984 pri práci na filme Vladimíra Balca Uhol pohľadu, kde Martin hral hlavnú postavu. Náš vzťah prešiel cez rôzne fázy vývoja ako každé priateľstvo, čo má aj svoje krízy. Možno sme sa už aj vzájomne opotrebovali.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako hodnotíte jeho situáciu ako slovenského režiséra, keď tvrdí, že slovenský film umiera?

Nemyslím si, že slovenskí filmári prežívajú krízu pre nedostatok financií. Hlavnou príčinou ich krízy je absencia viery vo vlastné témy. S Martinom sme sa často zhovárali o zázraku, čo sa stal v našej kultúre a umení 60. rokov - o celistvom myslení, ktoré priniesla umelecká generácia, čo sa narodila v 20. a 30. rokoch XX. storočia. Bez ohľadu na to, v akom žili zriadení, vysúkali si proste rukávy a spolu urobili to, čo bolo treba urobiť. Dnes žijeme v chaotickej situácii - aj keby si ľudia chceli vyhrnúť rukávy, nemajú už spoločné ciele. Pravdepodobne po nás nezostane nič také, čo by v dejinách našej spoločnosti mohlo pôsobiť ako umenie 60. rokov.

Skryť Vypnúť reklamu

V čom vidíte témy vy, ak o tom uvažujete?

Hlavnou témou umenia do roku 1989 bolo vysloviť to, čo politická moc nechcela, aby sa povedalo. Nejakým spôsobom priniesť do hláv ľudí myšlienku slobody. Funkcia umenia bola vtedy jednoznačná - prekročiť limity, ktoré sa zdali byť večné a nemenné. Priestorové aj časové hranice, lebo komunisti nám svojou spolarizovanou zemeguľou vzali nielen Európu, ale aj minulosť. Nebola to malá krádež - krádež slobody, priestoru i času. A po revolúcii, po vrátení slobody, priestoru a času, si slovenskí intelektuáli nedokážu vymedziť vlastnú funkciu. Nevedia, čo sú zač. Všetci spolu vieme len to, že táto spoločnosť nás nechce, kým komunisti aspoň navonok prezentovali našu potrebu. Viackrát sme zažili spory protikladných táborov - európsky orientovaní kozmopolitní intelektuáli sa hádali s nacionalisticky orientovanými slovenskými intelektuálmi. Videl som v tom kŕčovité pokusy nájsť si aspoň akú-takú funkciu. Skutočný dialóg so spoločnosťou - či už domácou, alebo európskou - sme ešte nezačali. Máme s tým ťažkosti.

Skryť Vypnúť reklamu

Mali by sa slovenskí intelektuáli pustiť do dialógu s mocou?

Ťažko povedať. Napríklad generácia dnešných sedemdesiatnikov, o ktorej som hovoril v superlatívoch, ľahko mohla byť obviňovaná z kolaborácie s mocou, a tých obvinení nebolo málo. V Československu sme pritom zažili dve rozdielne normalizácie. Tá česká veľmi tvrdo postihovala skutočnú inteligenciu, ktorú zahnala do geta a nahradila vlastnou - prorežimovou. Na Slovensku mala normalizácia podstatne mäkší dosah. A keď po novembri '89 prišla axióma, že jedine disidentský umelec má patent na verejné slovo, na Slovensku z toho vznikla jedna veľká kocovina. Nemali sme tu skoro žiaden disent, a tak požadovaný pocit viny mal mamutie rozmery. No pocit viny je dobrý akurát tak na umlčanie, ničí sebadôveru, chuť komunikovať, túžbu autorsky sa prejaviť. Tento naoktrojovaný pocit viny, ktorý sa snažila nová moc vyvolať v intelektuáloch a umelcoch už v roku 1990, som dokázal demaskovať od začiatku. Vedel som, že je hlúpy, politicky účelový a že bude mať ťažké následky. A má ich dodnes.

Skryť Vypnúť reklamu

Takže dnes intelektuáli, čo by si mali vysúkať rukávy, čakajú na nové generácie? Prídu nejaké?

Už za komunistov sme čakali príchod novej silnej, vzdelanej a drzej generácie. Dnes vidíme, že nám to nehrozí - nepríde ani silná, ani vzdelaná, ani drzá generácia. Ak by náhodou prišla vzdelaná aj ambiciózna generácia, tak nebude slovenská, lebo si bude hľadať svoj životný priestor inde. Patriotizmus sa rodí v škole, nikde inde, a v našich školách sa nerodí, lebo nedávajú deťom nijaký pocit hrdosti, sebaúcty či dôvery - ani k sebe samým, tobôž k nejakému širšiemu spoločenstvu. Po zrušení kódexu proletárskeho internacionalizmu prišlo vákuum.

Povedali ste raz, že Slovensko má históriu, ale nemá pamäť. A slovenskí dokumentaristi hovoria, že nemáme vôbec zmapované 90. roky. Vnímate to?

Skryť Vypnúť reklamu

Najväčšie svinstvo, čo nová politická moc urobila, bola likvidácia možností tvorby aktuálnej pamäti. Tá je však neoddeliteľná od médií, ktoré politici začali považovať výlučne za nástroj získania a udržania politickej moci, a tak si náš nový štát tvorbu vlastnej pamäti nezaradil do programu. Stratili sme pre tento mocenský boj už takmer 15 rokov. Je to očividné úplne všade. Ak by ste napríklad chceli vidieť, ako vyzerala Slovenská filharmónia v minulosti, tak si môžete pozrieť jej záznamy zo 60., 70. alebo 80. rokov, no ako vyzerala v čase novej Slovenskej republiky, to nezistíte nikde. A nememí sa to - televízia neminula ani korunu na záznamy z tohtoročných Bratislavských hudobných slávností. Tvorba kultúrnej pamäti nefiguruje v nijakom zámere dnešnej Slovenskej televízie. Je to degenerovaná inštitúcia.

Skryť Vypnúť reklamu

Kto je to ten záhadný Veľký brat, čo nechce, aby si ľudia niečo pamätali?

Jednoducho, moc uprednostňuje 'neosobnosti' , takzvaných 'manažérov' pred osobnosťami. Manažéri zamestnaní v štátnych inštitúciách cítia závislosť od politiky a nechcú stratiť svoje služobné postavenie. Predvádzajú rituály korektnosti - napríklad nikdy nikto nevyslovil názor, že Slovenský rozhlas je nefunkčný a že ho treba reštrukturalizovať, no do vedenia boli zvolení tí, čo priniesli spásonosnú myšlienku vyhodiť minimálne dvesto ľudí - samozrejme, nositeľov pamäti tejto inštitúcie. Podľa slov dnešnej manažérky - riaditeľky, ktorá v živote v rozhlase nerobila, treba hlúpych dinosaurov nahradiť usmievavými delfínmi. Nevyhnutnú prístavbu bazénu zaplatia daňoví poplatníci.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako ste pripravili dramaturgiu festivalu Epoche - pokračovateľa dlhoročnej tradície prehliadky novej hudby - ktorý sa bude odohrávať práve priestoroch SRo?

Roku 1989 sa Spolok slovenských skladateľov rozhodol, že z tradičnej prehliadky súčasnej hudby urobí bienále, ktoré sa obrok bude striedať s medzinárodným festivalom súčasnej hudby Melos-Étos. Teraz, keď ministerstvo kultúry vyhlásilo Rok slovenskej hudby, rozhodli sme sa pripomenúť ťažiskové hodnoty slovenskej hudby XX. storočia. Vychádzali sme z toho, že sa tu načisto stratila koncertná kontinuita. Za posledné roky sa vytvoril taký tlak na dramaturgov koncertných siení, aby boli plné, že prvé, čo prestali programovať, bola práve slovenská hudba. Dnešná slovenská hudobná mládež nemá nijakú predstavu, čo boli slovenské kľúčové diela. Nevieme si predstaviť mladého filmára, ktorý by nevidel Slnko v sieti, ale sto percent mladých slovenských skladateľov v živote nepočulo nijakú symfóniu Alexandra Moyzesa - zakladateľa azda všetkého, čo dnes na Slovensku v hudbe existuje. Až takto tá hudobná pamäť nefunguje.

Skryť Vypnúť reklamu

Obmedzili ste sa len na 20. storočie?

Nie. Druhá línia ukazuje slovenskú hudbu v širšom historickom vývoji - čo sa dialo u nás v baroku či v klasicizme, keď pojem národnej hudby ešte nejestvoval. Pokúsili sme sa upozorniť aj na skladateľov, ktorí pochádzali zo Slovenska, ale celý život pôsobili v susedných kultúrach. Dal som si záležať, aby tam bola prítomná štvorica absolventov bratislavského Maďarského kráľovského katolíckeho gymnázia - Franz Schmidt, ktorý pôsobil ako ťažisková osobnosť hudby Viedne, Ernő Dohnányi, ktorý sa stal svetovým hudobným zjavom, Béla Bartók, jeden z najväčších skladateľov XX. storočia vôbec a Alexander Albrecht. Z týchto štyroch skladateľov osudovo spätých s Bratislavou sa na Slovensko vrátil len Alexander Albrecht, ktorého hudba je dnes dokonale neznáma. K 120. výročiu jeho narodenia (1885) sa u nás od neho nezahrala ani nota.

Skryť Vypnúť reklamu

Kým žil jeho syn Hansi Albrecht, ešte sa jeho hudba hrala. Je to preto, že našu hudbu dokážu udržať pri živote už len entuziasti?

Smrť hudby je filozofická téma. Ťažko sa pozerá na to, keď niečo umiera. Vždy si však poviem, že keď niečo umiera, niečo iné vzniká, aj keď tomu, čo vzniká, nie vždy rozumiem. To, s čím boli spojené tie najvyššie nároky v oblasti hudobnej skladby, sa u nás dostalo do zásuvky spoločenskej nepamäti. Nemám kľúč, aby som pochopil, kto je za to zodpovedný, a preto nechcem nikoho konkrétneho obviňovať, ale už sa to stalo. A my si vôbec neuvedomujeme, že to prázdno už tu je. Možno natrvalo.

Keď vznikalo Československo, nepriatelia tvrdili, že Slováci nemajú šancu samostatne prežiť a vždy budú kultúrnym apendixom iného vyspelejšieho národa. Pílime si teraz sami konár, na ktorom sedíme?

Skryť Vypnúť reklamu

Fenomén spájania štátu s kultúrou bol veľmi silný v 19. storočí, keď začali vznikať národné štáty, lebo národné kultúry boli súčasťou politického boja - vznikali v sebauvedomovacom procese a pomáhali politickým silám. Bola tu symbióza. A generácie Slovákov, ktoré urobili to, čo bolo treba urobiť, uzatvárali nerovné dohody s politickou mocou - či to boli masarykovci po roku 1918, ľudáci po roku 1939, alebo komunisti po roku 1948. Touto mezalianciou založili inštitúcie, v ktorých sa národná kultúra mohla pestovať. Bez tejto dohody kultúry s politikou by sme nemali nič.

Slúžili teda národu aj politikom?

Samozrejme, hrozilo nebezpečie, že by sa kultúra vnímala ako totem, čo nie každý tvorca zniesol. Kolomana Sokola to navždy vyhnalo z domu. Ide o problém identity, chápanie národnej kultúry ako istej nemennosti, čo pretrváva v čase, aj keď sa spoločnosť mení. Identita je aj psychologický problém, nielen kolektívny. Podstatou života je však osvojovanie, ktoré identitu stále mení. Večer je identita iná ako ráno, vlani bola iná, ako je dnes. Je ťažké vytýčiť si nejakú nemennú identitu, keďže jediné, čo je na nej identické, je jej premenlivosť. Etnografi vedia krásne ukázať, že Slovensko je rezervoárom najrozmanitejších vplyvov minulosti - nájdeme tu kultúrne dedičstvo Rumunov, Ukrajincov, Čechov, Maďarov, Nemcov. Báza našej kultúrnej identity je veľmi široká. A keď sa do toho začnú vŕtať politici, vždy to dopadne zle, lebo ich jediným cieľom je získať podporu na upevnenie vlastnej moci. Politici na Slovensku ešte žiadny iný cieľ nemali.

Skryť Vypnúť reklamu

Nedávno ste vydali CD Mater, kde je sedem skladieb, ktoré ste venovali neškolenému hlasu Ivy Bittovej. Čím je vám bližší oproti prejavu operných sólistiek?

Keď sme boli deti, počúvali sme rádio Luxemburg a tam sme počuli neškolené, slobodné hlasy, ktoré asi súviseli s onou revolúciou naturálnosti 60. rokov. Vo mne to asi ostalo ako istá norma, ktorá je veľmi vzdialená školskému manierizmu. Tento spôsob interpretácie mi neskôr znovu priblížila "anglická revolúcia", keď v 70. rokoch neškolení britskí speváci zobrali do rúk starú hudbu a tá znovu ožila. Možno spojenie mojej hudby s hlasom Ivy Bittovej vyzerá ako zvláštny pokus, ale v skutočnosti až taký zvláštny nebol. Už pred rokmi som počul Rogera Daltreya z kapely The Who v hlavnej úlohe barokovej Žobráckej opery a len včera som počul alžbetínske piesne Johna Dowlanda v interpretácii Stinga. Iste je nás viac, čo sme mali túžbu dokázať spojiť vážnu hudbu s prirodzeným prejavom.

Skryť Vypnúť reklamu

Je budúcnosť hudby vo world music?

Človek sa až tak nemení, ako sa menia prostriedky, pomocou ktorých sa vyjadruje. Pre hudbu v XX. storočí sa stala osudovou reprodukovateľnosť, ale jej príčina netkvela v tom, že nejaký Európan chcel, aby aj v Kongu ľudia počuli Beethovenovu 5. symfóniu, ale jednoducho chcel jej kópiu speňažiť. Hudba sa osudovo spojila s peniazmi. My tu často nariekame, že na hudbu je málo peňazí, ale smrť hudby spôsobuje nielen nedostatok peňazí, ale aj jej schopnosť zarobiť ich veľmi veľa. Obidva tieto aspekty sú pre hudbu smrtonosné. Paralelu spojenia obchodníka s hudobníkom nájdeme v životnom prostredí. Keď obchodník zistí, že sa na niečom dá zarobiť, tak to dokonale vysaje, až to zabije. Jednu zo smrtí hudby spôsobujú obchodníci s hudbou, ktorí vyhľadávajú živú hudbu, kúpia ju, predajú a v končenom dôsledku zabijú.

Čo je pre vás živá hudba?

Živá hudba je tá, čo zaujíma ľudí, čo ju robia. V 50. rokoch bol živý rock'n'roll, v 60. rokoch bolo živé takmer všetko, v 70. rokoch jazzrock, v 80. rokoch hnutie autentickej interpretácie starej hudby, v 90. rokoch prišla na rad world music. Cyklus je rovnaký - nájde sa neošúchaná hodnota, vytvorí sa o ňu veľký záujem, a potom sa ten boom speňaží. Teraz to prežíva world music, no možno onedlho až takou živou nebude. Ekonomický rozmer média sa dnes nedá nijako poprieť.

Ste obdivovateľom hudby gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho a cez jeho tvorbu a život ste dôverne spoznali kultúru jeho vlasti. Ako hodnotíte dnešnú situáciu v Gruzínsku, o ktorom po odpojení sa od Ruskej federácie vieme tak málo?

Gruzínske dejiny sú od 12. storočia sériou krutých tragédií. Keď sa človek zhovára s Gruzíncami, len ťažko zistí, ktorú z týchto tragédií vnímajú ako ťažiskovú. Dnes asi v Gruzínsku zvíťazili sily, ktoré chcú rozbiť všetky väzby na niekdajšiu ruskú moc, pod ktorou Gruzínsko žilo od začiatku 19. storočia. Azda žijú v nádeji, že im USA pomôžu zbaviť sa aj poslednej spomienky na Rusko. Môže to byť ďalšia veľká ilúzia. Američania by mali o nich záujem asi len vtedy, ak by tam bolo toľko ropy ako v Iraku.

Nemajú azda právo na samostatnosť?

Každý národ má právo na samostatnosť a práve Gruzínci vedia, že jej dosiahnutie je veľmi ťažký a po generácie trvajúci proces. Keď bol roku 1988 na návšteve v Bratislave spisovateľ Otar Čiladze, spýtal som sa ho, či je hrdý na Gruzínca Eduarda Ševardnadzeho, ktorý ako minister zahraničných vecí ZSSR zaznamenával veľké medzinárodné úspechy. A Čiladze mi odpovedal: „Je to skvelý spoločník, hovorí najkrajšie košaté prípitky, ale hrdý? Naši vnuci povedia, či máme byť naňho hrdí." Keď sme onedlho na to mali všetci milovať Václava Havla, už som sa naňho pozeral tými gruzínskymi očami. Gruzínci vedia, že dejiny sú krvavé. Vedia, že sloboda bez krvi je len nejaká chiméra. A to je možno aj náš problém.

Vám by sa viac páčilo, keby sme ju prelievali?

Nie, ale je to devíza, ktorou sa vo svete za slobodu platí.

Vo svojej knihe Rozhovorov a úvah ste napísali o diele Alfreda Schnittkeho, že sa ním tiahne výstraha: Nie je už na sny o univerzálnom mieri neskoro? Platí to teraz pre nás o to viac?

Pád železnej opony bol asi nevyhnutný - keby naďalej existovalo ľudstvo v protiklade trhovej a centrálne riadenej ekonomiky, zemeguľa by vybuchla. Na jednej strane sa rozvíjali počítačové technológie a my sme nemohli používať ani xerox. Dnes tu však pred nami stojí oveľa väčší problém - vytvorenie dialógu s islamskou kultúrou. Z tohto pohľadu je Schnittkeho výstraha dosť na mieste. Ak sa XXI. storočie začalo tým, že tento civilizačný konflikt sa stal kľúčovým pre celú zemeguľu a riešia ho len politici, navyše vojenskými prostriedkami, tak jeho skutočné riešenie sa odsúva do nedozernej budúcnosti. Alfred Schnittke už za čias komunizmu používal vo svojich skladbách gregoriánsky spev, pravoslávny chorál i židovské synagogálne spevy, čím ukázal, že hudba je takejto myšlienkovej syntézy schopná. Syntézu západnej tradície a islamu dokázali vytvoriť aj veľké osobnosti populárnej hudby. Ak by vo svete dominovali osvietenské teológie, vznikol by dialóg, ktorý by sme viedli kultúrnymi prostriedkami. Dominujú však pohľady ekonomické, politické a vojenské. Islam dnes predstavuje miliardu ľudí, ktorých hodnotový systém z neznámych dôvodov nechceme ani len spoznať. Nikomu nenapadne ani taká jednoduchá vec, že keď americká armáda zbombardovala bagdadskú knižnicu, islam to nezabudne po ďalších tisíc rokov. Vari by katolíci zabudli, ak by prívrženci islamu zbombardovali Chrám svätého Petra a Vatikánsku knižnicu? Je po knižnici a nikto na Západe o tom ani neuvažuje.

Vladimír Godár (1956) - Kompozíciu začal študovať už na bratislavskom konzervatóriu. V roku 1980 ukončil štúdium kompozície u Dezidera Kardoša na VŠMU. V rokoch 1973 - 1980 navštevoval legendárne domáce muzicírovanie u Jána Albrechta. Pred revolúciou bol redaktorom hudobného vydavateľstva OPUS, v roku 1990 pôsobil ako predseda Spolku slovenských skladateľov. V roku 1996 začal učiť na Katedre estetiky FFUK a od roku 2001 pôsobí ako pedagóg skladby na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Popri množstve orchestrálnych a komorných skladieb je aj autorom hudby k filmom Slnečný štát (2005 - ocenenie za najlepšiu hudbu v ankete Český lev), Krajinka (2000), Návrat idiota (1999 - ocenenie Český lev), Orbis Pictus (1997), Záhrada (1995), Všetko, čo mám rád (1992), Neha (1991), Let asfaltového holuba (1990), V meste plnom dáždnikov (1989), Uhol pohl'adu (1984). V roku 1998 vydal knihu esejí Kacírske quodlibety, tento rok mu vyšla kniha Rozhovory a úvahy a CD Mater - sedem skladieb pre orchester a ženský hlas - v interpretácii Ivy Bittovej. S manželkou a dcérou žije v Bratislave.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Syry aj bryndza. Farmu top kvality riadia domáci farmári
  2. Ako zvýšiť testosterón? Najlepší doplnok výživy pre mužov
  3. Severný Spiš s Pieninami zachutí aj vašim deťom. Doslova
  4. Letná dovolenka na Slovensku: last minute prázdninové tipy
  5. Už 20 rokov ponúka Kaufland široký sortiment za výhodné ceny
  6. Moderná športová hala vďaka PEM Buildings
  7. Ako to, že sa tam ešte nenatáčal film? Prostredie si zamilujete
  8. Chystáte sa na Baby shower? Tri tipy, ako potešiť budúcu mamičku
  9. Vďaka týmto 4 tipom bude váš domáci internet bezchybný
  10. Jeden deň na Bratislavu nestačí!
  1. Ručné ovládanie auta – šanca pre vodičov s hendikepom
  2. A na týchto miestach ste už boli?
  3. Konečne nažive
  4. Letná dovolenka na Slovensku: last minute prázdninové tipy
  5. Severný Spiš s Pieninami zachutí aj vašim deťom. Doslova
  6. Reforma
  7. Až polovicu Slovákov trápia kĺbové problémy
  8. Mimoriadna zbierka Tesca
  9. Už 20 rokov ponúka Kaufland široký sortiment za výhodné ceny
  10. Moderná športová hala vďaka PEM Buildings
  1. Ako to, že sa tam ešte nenatáčal film? Prostredie si zamilujete 19 476
  2. Letná dovolenka na Slovensku: last minute prázdninové tipy 14 730
  3. Osem výnimočných slovenských hotelov pre zaslúžený odpočinok 13 949
  4. Gaderská dolina poteší celú rodinu 11 859
  5. Čas na zmenu banky je tu - za prenos účtu môžete získať 300 eur 11 465
  6. Ázii dali košom. Tieto bicykle sa celé vyrábajú na Slovensku 10 278
  7. Vylievate kuchynský olej do záchoda? Zvyšujete si tým účty 10 240
  8. Neriskujte zahraničie. Spoznajte neobjavené krásy Slovenska 10 048
  9. Hľadáte bezstarostný relax? Dovolenkujte v hoteli pre dospelých 9 685
  10. Nové články môžete na SME.sk čítať prvú hodinu zadarmo 9 587
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Heger: Nespokojný podnikateľ je len Soták, Ficov človek

Pomoc pre koronu vláda nezvýši, v septembri predstaví plán, ako minie miliardy z Fondu obnovy, hovorí minister financií.

Minister Eduard Heger

Hľadaného Majského vypátrali na pražskej psychiatrii

Podľa lekára nie je schopný akýchkoľvek úkonov, preto zostáva hospitalizovaný.

Jozef Majský na snímke z roku 2013.
Barry Brust.
Minister dopravy Andrej Doležal.
CYNICKÁ OBLUDA

Kočner ako obeť systému

Kočner vyhlásil, že súd s ním je ako proces s Miladou Horákovou. Áno, takto to naozaj povedal, chudátko ublížené.