,,Som na diaľnici medzi Prahou a Bratislavou" - znela odpoveď na moju otázku, kde sa nachádza. Chcela som jej blahoželať v predvečer krásneho okrúhleho jubilea, tušiac, že sa k nej v ten deň ťažko dostanem. Keď zdvihla telefón, bolo počuť hluk motora aj okoloidúcich áut. Gratuláciu som musela odložiť...
Nepatrí sa prezradiť vek dámy, takže formulujme takto: Koľko času ste strávili za volantom v doterajšej mladosti?
- Neuveriteľne veľa sme cestovali kedysi na česko-slovenskú atletickú ligu autobusom. Doma sme nemali auto, až keď brat prišiel z vojenčiny, kúpil si embéčku, potom Volvo, ktoré má dodnes.
A na ňom ste sa učili šoférovať?
- Nie, nie. Učila som sa v šesťdesiatom deviatom, až keď sme si kúpili prvú embéčku-stovku a môj drahý mi bol inštruktorom. A vážne som začala šoférovať až na Dacii v roku 1972, keď manžel odišiel na sústredenie a musela som zabezpečovať syna a rodinu.
Tá inštruktáž bola bezbolestná, pretože v mnohých manželstvách vyvoláva ťažké hádky?
- Ja som chodila s Jozefom (docent Mračna, známy ústny chirurg a športový lekár - pozn. autorky), keď sa on učil šoférovať a inštruktorom mu bol náš známy, takže atmosféru som sčasti prežila. Ja som ju však nekomentovala. Ale keď on učil mňa, a naučil ma perfektne, potom aj syna a dcéru, aj keď začiatky s deťmi som vždy absolvovala ja, toľkokrát sme sa pohádali a vyplakali, že sa to ani nedá spočítať. Nepočula som, čo motor robí, to hučalo, hento hučalo, zle som zaradila rýchlosť...Syn robil šoferák v rámci školy na prvý šup a jazdí výborne, no pre nás trochu razantne a veľmi
dobre sa naučila aj Zuzka (reprezentantka v basketbale - pozn. autorky). Keď promovala, dostala auto, malú automatickú ,,mikričku", aby sa jej po meste jednoduchšie jazdilo. Šoferák dostala v pondelok ráno, ja som v nedeľu odlietela do Sydney, takže musela sadnúť sama do auta. Odvtedy jazdí a dokonca dlhé štreky, keď treba šoféruje aj deväťmiestny mikrobus mančaftu.
Šoférovanie je tak trochu aj o odvahe, človek sa nesmie báť sadnúť za volant hneď s čerstvým vodičským preukazom.
- To je pravda. Napríklad, keď sme šli sme na európsky šampionát, bolo treba dopraviť žrde na letisko do Prahy. Mali sme
automatickú prevodovku na starom Chevrolete, čo je obrovské auto, tak som si netrúfala, ale ona áno. Keď bola so Slovanom v Amerike, takisto tam musela šoférovať.
Priznávam, že ja sa bojím vydať sa sama na dlhé cesty. Pokiaľ si pamätám, vám to vôbec nerobí problém.
- Pokojne som sadla za volant v Košiciach po maratóne večer
o ôsmej a šla som sama do Bratislavy. Šoférovanie mi nerobí problém, veľmi rada sedím za volantom, mám aj dobrú
orientáciu. Bála by som sa iba
vtedy, ak by sa mi auto pokazilo, neviem, či by som si aspoň defekt trúfla opraviť.
Doteraz ste nikdy nemuseli?
- Raz som mala defekt, keď som sa vybrala do Dudiniec. Zrazu som zbadala maringotky s našimi rómskymi spoluobčanmi - to mi nebolo všetko jedno, ešte aj pršalo. Ale asi po päťsto metroch bola našťastie odbočka na nejaké družstvo a tam mi koleso vymenili na veľkej Octavii, čo je dosť ťažké. Ešte jeden defekt som dostala pri Trenčíne, ale tam nebol problém, pomohli mi spolujazdci. Až na haváriu, čo sme mali v decembri pred tridsiatimi rokmi, nemala som vážnejší problém.
Čo to bolo za haváriu?
- Vracali sme sa z vyhlásenia najúspešnejších športovcov. V ten deň doviezli na cestu betónové panely, lenže žiadne označenie pred ne nepostavili. Vonku pršalo až naproti šli vojenské autá, ktoré nás oslepovali a manžel narazil do tej betónovej steny. Našťastie sme šli asi štyridsiatkou, ja som sedela vzadu, tesne predtým som dala syna spať, ale tým, že som sa vykláňala, chytila som stĺpik... prebrala som sa ž v Mikuláši. To bola jediná havária, menšie škrabance sme pochopiteľne mali, raz som dokonca rozbila auto na Kutuzovovej, odbočovala som a v ľavom pruhu sa na mňa vyrútila embéčka. Narazila desať centimetrov od mojich nôh, ale potom ju odhodilo a vletela do stĺpa. Vyletelo sklo, ale až na to, že jedno dievčatko malo opuchnuté pery, nikomu sa nič nestalo.
Keď sa niečo také prihodí, nebojí sa človek? Psychológovia síce tvrdia, že musí okamžite sadnúť za volant, aby prekonal strach.
- Iba v ten deň som bola v šoku, nariekala som, keď som si uvedomila, čo sa mohlo stáť, že som tým mladým mohla ublížiť. Ale to bolo stále o strese, bolo to pred olympiádou v Atlante a ešte som musela to aj tamto stihnúť. Čo sa týka šoférovania,
z toho som nemala strach. Je to pre mňa životná nutnosť, bez neho sa nikam nedostanem. Na olympijské posolstvo, ktoré som robila pred aténskou olympiádou, som dostala osemmiestne auto KIA Carneval, najazdila som na nej osemtisíc kilometrov za štyri týždne. Bola výborná v tom, že bola rýchla, pohodlná - vodič vysoko sedí, má dobrý prehľad a neunaví sa.
Aj v zahraničí jazdíte autom?
- Ak treba, nemám problém. Jediné čo neviem, či by som dokázala, je jazdiť vľavo. V Sydney sme mali trochu šoky, ale
ja som vtedy nešoférovala, ani
v Anglicku.
Pred 10 rokmi v Atlante ste boli šéfkou slovenskej výpravy. Vozili vás, či ste museli sama kočírovať?
- Mali sme vodičov, lebo v Atlante je dosť komplikované jazdiť, boli aj problémy, že ani dobrovoľníci netrafili na športoviská. Keď sa neodbočí z diaľnice do správneho smeru, hodinu trvá, kým sa zase dá vrátiť. Mne sa však najviac páčilo, že som v olympijskej dedine premávala na golfovom vozíku - a to je niečo rozkošné. Keď som kedysi
učila na Chemickotechnologickej fakulte, tak sme robili letný kurz s dievčatami, ale to na bicykloch.
Ako vodička aké máte skúsenosti s cyklistami, lebo ja sa ich desím...
- Aj ja, najmä v noci, keď nie sú označení a zmyslia si, že pôjdu traja vedľa seba. To je horor! Najmä u nás v Záhorskej Bystrici, ale aj pri našej chate na kopaniciach je veľa cyklistov, treba si dávať veľký pozor.
Máte nabitý kalendár a veľa najazdíte, no vždy hovorievate, že šoférovanie je pre vás relax. Kedy nie je?
- Nemám rada, keď sa na mňa niekto nalepí a už vonkoncom, keď začne blikať, no najviac mňa rozčuľuje myšičkovanie tých na silných autách a mladých, ktorí nemajú skúsenosti a nevedia odhadnúť situáciu a spôsobujú vážne kolízie, pri ktorých práve nevinný doplatí. A nerada jazdím v hmle. Najhoršiu cestu som absolvovala v zime tri dni pred EYOD-om do Tatier. Celou cestou husto snežilo, skoro popoludní sa zotmelo, trikrát som sa musela zastaviť, čo mi stierače zavalené snehom zamrzli. Tam som prvýkrát uvažovala o tom, že odstavím auto.
Vy ste často na cestách práve v zime, a to nie je dvakrát príjemné, najmä do tatranských kopcov.
- Jedinýkrát som schytala hodiny, práve z Tatier sme šli z poslednej schôdze pred EYOD-om, stalo sa to v takej opačne klopenej zákrute, našťastie však nič nešlo oproti. Zvrtla som sa a šla ďalej, ale žalúdok som mala v krku ešte ďalšie tri hodiny, skoro až do Bratislavy. Bol to veľmi zlý pocit.
Samozrejme sa snažím mať vynikajúce obutie, môj manžel na to veľmi dbá, aj na to, aby sme mali kvalitnú tekutinu v ostrekovači, aj proti muškám, aj nemrznúcu v zime, stále nám kon- troluje pneumatiky, či sú v poriadku. Preto sa ja nemusím starať.
V zime sme boli prinútení dobre šoférovať, pretože u nás na vŕškoch posypú niekedy o dva dni, alebo v lepšom prípade na poludnie a dostať sa za takých podmienok do mesta a najmä potom naspäť na kopec, to je problém. Okolo nášho domu si poctivo solíme, lebo ináč by sme nevyšli. Aj chatu máme na kopci, takže človek potrebuje istú rutinu. I keď nikdy sa nedá povedať, že to stopercentne ovláda. Ľad, či neočakávané snehové jazyky sú schopné pôsobiť veľký problém...
KLÁRÁ URBÁNOVÁ
FOTO - ARCHÍV
MÁRIE MRAČNOVEJ
Mária Mračnová
< Narodená: 24. septembra 1946 v Košiciach
< podpredsedníčka Slovenského olympijského výboru, bývalá úspešná československá olympionička v skoku do výšky
< vydatá, matka 2 dospelých detí - Petra a Zuzany
Športové úspechy:
- Svetová Univerziáda 1965 - 4. miesto
- Majstrovstvá Európy: 1966 - Budapešť: 4.miesto, 1969 Atény - bronzová medaila
(183 cm, výkon rovnaký ako víťazka), 1974 Rím - 8. miesto, 1978 Praha 12. miesto
- OH '68 v Mexiku: 6. miesto (178 cm)
- OH '76 v Montreale: 4. miesto (189 cm)
