Pavol Dávid nie je na tomto cintoríne pochovaný, pretože nebol žid.

Nitra má azda tridsať židovských duší. Pred deportáciou v roku 1942 tu žilo okolo šesťtisíc židovských občanov. Niektorí z tých, čo neľudské koncentračné tábory prežili, sa odtiaľto odsťahovali. Napríklad do Izraela. „Vy by ste zostali bývať na mieste, ktoré je spojené s obrovskou krivdou, kde vám vyvraždili celú rodinu,“ spytuje sa Richard Lamm.

Nitru v judaistickom svete preslávila nitrianska ješiva škola, kde bol rabínom aj Michael Weissmandl. Ten počas druhej svetovej vojny zachránil tisíce Židov pomocou rôznych záchranných plánov.

Dnes zostali v Nitre dve významné pamiatky po židoch. Synagógu ešte v osemdesiatych rokoch venovali mestu. A rekonštrukcia dodnes nie je ukončená. Ďalšou pamiatkou je šesťhektárový cintorín založený v druhej polovici 18. storočia. Denne okolo neho prechádzajú tisícky ľudí, keďže leží na ceste na najväčšie nitrianske sídlisko Klokočina. Zoznam pochovaných ani počet hrobov nie sú presné.

„Aj tu sa z času na čas objavia vandali. Asi pred troma rokmi v noci. Pováľali asi 40 pomníkov. Práve šla okolo policajná hliadka, tak ich všetkých pochytala. Boli to študenti gymnázia. Ich rodičia potom dali pomníky do poriadku,“ hovorí.

V piatok ráno čakal Richard Lamm na cintoríne pracovníka poisťovne, keďže niekto vypáčil mrežu, roztrhal sieťku, rozbil okno a z domu smútku ukradol niekoľko posteľných plachiet. Nič iné okrem ťažkej kamennej vane na umývanie zosnulých tam aj tak nemohol nájsť.

„Bránu otváram vo štvrtok a v nedeľu. Chodievajú sem Nitrania aj zahraniční návštevníci. Je tu pochovaných aj niekoľko významných osobností. Najhonosnejší pomník má Engel. Nemal deti a svoj majetok odkázal Engelovej základine, ktorá podporovala študentov, siroty a vdovy. Zomrel pred koncom 1. svetovej vojny,“ rozpráva Richard Lamm.

Na cintoríne je pochovaný aj učenec, rabín Ezechiel Beneth (1773-1854). Bol známy aj za hranicami monarchie a zomrel s povesťou svätca. Jeho hrob je prikrytý šikmými doskami z červeného kameňa a obložený desiatkami menších kamienkov. „Tak, ako sa nosia na kresťanské hroby kvety, židia kladú kamienky,“ vysvetľuje Lamm.

Hroby nie sú rozmiestnené v presných líniách. Pomníky sú vykývané ako pohnuté dejiny tohto prvého monoteistického národa. Nápisy sú v hebrejčine, občas latinkou v nemeckom alebo maďarskom jazyku. Často sa objavuje šesťcípa hviezda, motív smutnej voľby, krčahu a spojených rúk. Sú to symboly rôznych židovských kmeňov.

Čo sa týka budúcnosti židovstva v Nitre, jeho súčasná hlava je skeptická: „Neviem, neviem, dnes je doba, keď sa lieta do vesmíru. Čoraz menej ľudí zachováva tradíciu. Ani väčšinové kresťanstvo na tom nie je ako kedysi. Uvidíme.“

JURAJ GERBERY