Po šiestich rokoch vychutnával v nedeľu 37-ročný OTO HAŠČÁK obrovskú radosť na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu spolu s trénerom Júliusom Šuplerom. Na jar 1995 s kapitánskym céčkom (Peter Šťastný odletel za more hneď po kľúčovom zápase s Lotyšskom) dvíhal nad hlavu víťaznú trofej za prvenstvo Slovenska v B-kategórii majstrovstiev sveta znamenajúce vytúžený postup medzi svetovú elitu. Vtedy sa bojovník Oto vyjadril, že dláždil cestu generácii svojho syna Mareka. Po piatom semifinálovom dueli so Slovanom sa dvojica Haščák – Šupler vyobjímala v rovnakých rolách hráč – tréner.

Do tejto sezóny ste vstupovali v kravate viceprezidenta klubu a manažéra. Pomysleli ste pred jej štartom, že na konci budete vo finále, navyše s korčuľami na nohách?

„Je to ako dobrý americký film s happy endom. Tento pocit prajem zažiť každému hráčovi. Niečo neuveriteľné. Menší hokejový zázrak. Som hrdý na naše mužstvo. Aj pre mňa je to veľké víťazstvo. I neprajníkov som presvedčil, že môj návrat na ľad po jedenapolročnej prestávke nebol iba prázdnym gestom, ale skutočnou snahou pomôcť mladému kolektívu.“

V bohatej kariére ste získali iba jediný klubový titul so Vsetínom v českej Extralige. S Duklou ste boli dvakrát vo finále federálnej Extraligy, veríte, že do tretice by to mohlo vyjsť?

„Každý je poraziteľný. Potvrdili sme to v súboji s vysoko favorizovaným Slovanom. A nám s jedlom rastie chuť. Ale sme pri zemi. Naša výhoda vo finále so Zvolenom bude rovnaká ako v semifinále so Slovanom. Nemáme čo stratiť, môžeme hrať uvoľnene. Náš cieľ sme nadmieru splnili, teraz je to všetko nadstavba. Zvolen bude naopak pod tlakom, že musí získať titul. Na druhej strane nastúpi oddýchnutý.“

Vládali ste fyzicky?

„Dukla je dobre trénovaná, vydrží. So mnou je to trošku iné. Predsa len cítim tréningový výpadok po problémoch so zraneným okom. Zvládnuť dva zápasy za sebou nie je pre mňa jednoduché, v druhom trenčianskom stretnutí som už ťahal nohy za sebou. V Bratislave po oddychu to bolo lepšie. Kondičné resty kompenzujem skúsenosťami, tam mám navrch ja.“

Čo bolo rozhodujúce v piatom zápase so Slovanom. Ustráženie Cígera?

„Nezužoval by som to tak. Slovan má viac výrazných osobností. Okrem Zdena – Kolníka, Hreusa, Rataja, v obrane Babku s Caseym, v bránke Rybára. Najväčším problém Bratislavčanov bol stres z povinnosti postúpiť. Zvolen sa z toho poučí a určite nás nepodcení.“

Oslavy po postupe do finále?

„Nevyskakujeme. Možno nejaké pivko, šampanské. Nie je ani čas a s postupom sme vrátane mňa veľmi nepočítali. Pre mladých hráčov je samotné play off hokejovou maturitou i vysokou školou dokopy. Eufóriu i napätie musia prežiť na vlastnej koži.“

VOJTECH JURKOVIČ