V súčasnosti sa dianie na Blízkom východe točí okolo mierového plánu amerického prezidenta Billa Clintona. Plán je navonok dobrou bázou na definitívne uzavretie konfliktu. Sú to vraj Palestínčania, ktorí by chceli vytlačiť z citróna čo najviac, a preto sa plán zdráhajú prijať bez ohľadu na to, že onedlho sa v USA, možno aj v Izraeli, zmení vláda a ponuka sa už viac nezopakuje. Diplomati z Washingtonu horlivo presviedčajú aktérov na Blízkom východe a snažia sa zorganizovať spoločný „fototermín“ – podpis čohokoľvek na záver Clintonovho prezidentovania. V skutočnosti však perspektíva mieru a samotného plánu závisí od Izraelčanov a od toho, ako budú hlasovať 6. februára.
Keď voľby premiéra vyhrá pravičiar Ariel Šaron, Clinton by sa vavrínov nedočkal. Šéf Likudu má iný názor na riešenie situácie, a preto sa teraz palestínsky vodca Jásir Arafat nemusí blamovať kompromisom, ktorý by bol v očiach vzbúrenej Palestíny aj arabských spojencov nezmyselným ústupkom.
Ak súčasný premiér Ehud Barak predsa len ostane pri moci – hoci prieskumy hovoria o opaku – bude ešte dosť času dohodnúť sa. Medzitým sa vykryštalizuje postoj arabských štátov a pominie sa atmosféra intifády, v ktorej ešte nedozrel čas na dohodu. Na konci procesu môže byť podpis navlas rovnakej dohody, lenže s dojmom, že si ju Palestínčania vybojovali v povstaní.
Administratíva Georgea Busha sa nechystá na úlohu mierotvorcu s takou vervou, s akou sa do nej vrhol Clinton. Politiku na Blízkom východe budú republikáni odvíjať hlavne od záujmov v Perzskom zálive.
Šaron by ako izraelský premiér záujmom USA v regióne veľmi neposlúžil. V arabskom svete má povesť nenávideného politika pre úlohu v masakrách v palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone. Jeho koncepciu rozširovania izraelských osád na palestínskych územiach, v ktorej by po zvolení určite pokračoval, odsudzoval aj Bush starší. Medovým týždňom v izraelsko-amerických vzťahoch by zrejme definitívne odzvonilo. Palestínčanom by však asi vyhovovalo, že sa Izrael dostáva na pranier.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
