Primár psychiatrického oddelenia trenčianskej nemocnice JOZEF HAŠTO Hedvigu Malinovú nepozná. Ako lekár sa k jej prípadu nemôže vyjadriť. Denne sa však stretáva s ľuďmi, ktorí prežili traumy.

Čo prežíva človek, ktorý sa stane obeťou fyzického útoku?

"Je to situácia extrémneho ohrozenia života a vtedy sa zapájajú prvotné pudy: aktivuje sa útekové či bojové správanie. Ak však človek vyhodnotí, že nemá šancu, že útočník je silnejší a útek by vyprovokoval ešte väčšie násilie, dostaví sa bezmocnosť. Vtedy človek môže ustrnúť a automaticky plniť príkazy násilníka."

Čo to robí s jeho dušou?

"Človek cíti extrémny strach, úzkosť, paniku, prípadne zúrivosť, bezmocnosť. Môže dôjsť k ustrnutiu fyzickému, ale aj citovému. Zostane prázdno. Vtedy to človek môže vnímať, akoby všetko bolo neskutočné."

Ako vtedy funguje pamäť?

"Tým, že je to také extrémne ohrozenie, tak je vyradená jedna časť nervového systému a kódujú sa len jednotlivé vnemové zážitky - vizuálne, pachové, hmatové, sluchové, vnútrotelové. Celé je to však nezaradené do kontextu. Ak sa potom niekedy v budúcnosti objavia tieto pamäťové stopy, človek to prežíva, akoby sa to práve dialo. Citové rozrušenie sa vráti. Pamäť je zložitý systém. Ak je človek silne rozrušený, všetko zostáva uložené na špeciálnom mieste, nie je to súčasť bežnej pamäti. Takéto spomienky sa nemusia vyvolať ľahko. Niekedy sa môžu presadzovať aj proti vôli človeka, ale môžu v pamäti aj dlho driemať a objavia sa až vtedy, keď sa človek dostane do rovnakého citového rozpoloženia, v akom bol v čase útoku."

Dá sa zabudnúť na takú vec, ako je miesto činu, čo ste robili tesne pred útokom, či ste napríklad telefonovali?

"Ohrozujúca udalosť môže byť úplne vytrhnutá z kontextu. Je to niekedy, akoby to bol ostrovček, ktorý nie je poprepínaný s udalosťami pred a po útoku. Človek môže mať problémy spomenúť si na okolnosti útoku, v čase útoku totiž zapája úplne iný typ pamäti. Ďalším problémom môže byť to, že v čase útoku alebo pri spomienkach naň sa blokuje takzvané Brocovo centrum reči v mozgu. Aj keď si človek pamätá na obrazy prepadu, nevie o nich hovoriť. Môže trvať relatívne dlho, kým to dokáže."

Naozaj si teda nemusíte pamätať základné okolnosti útoku?

"Môžete a nemusíte. Asi desať percent si vôbec nemusí pamätať okolnosti, ďalších desať percent si pamätá čiastkovo."

Približne 80 percent ľudí si teda na detaily spomenie?

"Existujú štúdie, na základe ktorých by sa dalo povedať, že to je tak."

Akú úlohu zohráva, ak verziu pacienta jeho najbližšie okolie spochybňuje?

"S tým sa stretávame najčastejšie pri znásilneniach. Pacientky často majú pocit, že o tom nemôžu hovoriť ani doma, lebo by sa stretli s neporozumením. Preto sa uzavrú a trauma sa im horšie spracúva."

Čo v prípade, že vám neverí spoločnosť, že na vás tlačia médiá?

"Niekoho to môže vybudiť, že bude za svoju pravdu bojovať, iného úplne zlomiť. Dôležitá je opora najbližšieho okolia, dobrý advokát a nádej na fungujúce demokratické mechanizmy."

Môže si človek útok vymyslieť?

"Je to možné."

Musí mať na to extra silnú motiváciu?

"Spravidla áno. Niekoho druhého totiž viníte a ešte to môže byť spojené s rizikom odhalenia."

Čo keď do toho vstupujú médiá a o prípad sa zaujíma verejnosť?

"To by musel byť veľmi sebadeštruktívny typ."

Existujú také prípady?

"Určite. Existuje aj niečo ako falošná pamäť, keď človek uverí vyfabulovanej verzii."

Ako sa to prejaví?

"Obvykle sú potom verzie prípadu menlivé, čo je iné ako pri postupnom rozpomínaní sa."

Vie to odhaliť vyšetrovateľ alebo psychiater?

"Dá sa to. Fabulujú spravidla ľudia, ktorí majú poruchu osobnosti a fabulácia je súčasťou ich života dlhšie."

Dokáže takýto človek hovoriť o vymyslenom prípade aj na verejnosti?

"Ak by mal šancu, že môže spochybniť pravdivú verziu, môže tvrdošijne pokračovať vo svojej verzii. Musel by však mať veľmi silnú motiváciu a musel by to byť veľmi zvláštny osobnostný typ." (mož, kos)