,,Mlynári boli tzv. prvá technická inteligencia, inžinieri bez titulov," povedala pracovníčka Okresného výboru Zväzu ochrancov prírody Helena Michelová. Keď chcel mlynár začať vykonávať svoje remeslo, musel si prvý mlyn postaviť sám. Potreboval na to znalosti z oblasti námorníctva, stolárstva, techniky. Na otázku, ako prebiehala práca na mlyne počas roka, nám odpovedala pani Michelová: ,,Počas zimy boli mlyny na brehu, aby ich zamrznutá rieka nepoškodila. Pred žatvou ich spúšťali po koľajničkách na vodu a pomocou zvierat ich ťahali na miesto, kde bol prúd dostatočne silný. Tu ho opravili a pripravili na dvoj- až trojmesačnú nepretržitú prácu.

Mlynár s rodinou bývali v mlyne a spoločne sa podieľali na jeho prevádzke. Muži mali na starosti obsluhu mlynu, ktorá nebola zložitá. Najťažšie bolo priniesť vrecia plné obilia až k mlynu. Žena sa starala o domácnosť. Varila, prala, upratovala. Trvanlivejšie potraviny boli uskladnené v podpalubí, ktoré slúžilo ako chladnička. Menej trvanlivé im denne nosil gazda spolu s obilím. Mlynár mlel pre gazdu, ktorý mu za prácu platil peniazmi alebo časťou zomletej múky. Jedno vrece obilia zomlel za 4 až 5 minút. Aby sa plávajúce brvno nedostalo do mlynského kolesa, mlynár na odklonenie používal trojmetrovú rúčku, na konci so železným hákom. Mal ju naporúdzi i v prípade požiaru. Strechu nehasili, ale hákom strhávali horiace časti do vody."

Súčasné mlyny sa vyvinuli postupným zdokonaľovaním najjednoduchších ručných drvičov obilia z 13. storočia pred n. l. Pôvodné malé mlynské kamene na ručný pohon sa v antike roztáčali silou zvierat, neskôr pomocou prírodnej energie - vodou či vzduchom. Na Slovensku sa vodné mlyny rozširovali na Dunaji, Váhu a Malom Dunaji. Mlyny s pevnou budovou na brehu boli závislé od stavu vody, kým lodné sa dali podľa potreby na vode presúvať. Začiatkom minulého storočia ešte pracovali. Zanikali koncom 40. a začiatkom 50. rokov, pretože začali vznikať mlyny na elektrický pohon, ktoré mali väčšiu výkonnosť. Vodné mlyny boli síce ekologickejšie a lacnejšie, ale boli pomalšie a nedokázali konkurovať elektrifikácii. Dnes sú už raritou, Vodný mlyn v Kolárove má preto nielen historickú, ale aj kultúrnu hodnotu. Simona Budinská,

Nikoleta Matušková,

Monika Šestáková