V popredí dvaja hlavní mužskí predstavitelia Bojidar Nikolov a Zoltán Vongrey.
FOTO – JOZEF LOMNICKÝ
Giuseppe Verdi: Trubadúr • Štátna opera Banská Bystrica • Hudobné naštudovanie: Marián Vach • Scéna a kostýmy: Jaroslav Valek • Zbormajstri: Iveta Popovičová a Ján Procházka • Réžia: Pavol Smolík • Premiéra 13. októbra
Uvedenie Verdiho Trubadúra nie je výnimočným dramaturgickým výbojom. Košice ho majú na plagáte štvrtú sezónu, Bratislava sa naň teší v lete a banskobystrická Štátna opera ním odštartovala svoju 48. sezónu.
Nájsť režisérsky kľúč k inscenovaniu dnes už banálneho romantického príbehu o dvoch mužoch, ktorí – netušiac o svojom pokrvnom vzťahu – bojujú o lásku jednej ženy, aby nakoniec brat brata poslal pod katovu sekeru, nie je jednoduché. Cestou ľahšieho odporu môže byť statická inscenácia, ktorá nechá vyniknúť Verdiho úžasnú hudbu.
Ňou sa vybral aj režisér Smolík, pokúsiac sa rozčleniť dej na retrospektívu a reálny čas. Škoda len, že v dodržaní koncertantnej koncepcie nebol dôsledný.
Zbytočná bola pantomimicko-baletná ilustrácia prehistórie príbehu (upálenie Azuceninej matky a nešťastná zámena novorodencov, z ktorých na hranici skončil nepravý) aj vysúvanie segmentu celistvej scény ako priestoru na intímne okamihy. Nielenže nesplnilo účel, ale v dôsledku nestabilnosti kovovej konštrukcie nepríjemne rušilo. Režisér zasiahol do záveru: Azucena umrie skôr, než predpisuje libreto a pointu vyriekne jej technicky ozvučený duch. Násilná snaha o originálnosť sa však míňa účinkom.
Viac než divadelná zložka inscenácie potešilo hudobné naštudovanie. Pod vedením umeleckého šéfa Mariána Vacha vyspieva banskobystrický orchester v teleso, ktoré vie čestne obstáť aj v náročných partitúrach.
Spevácke obsadenie prvej premiéry bolo viac než slušné. Iveta Matyášová (Leonora) síce spočiatku nepôsobila dojmom optimálnej formy, ale postupne v pohyblivých koloratúrach aj v sladkobôľnych široko klenutých melódiách dokázala, čím ašpiruje na pozíciu slovenského verdiovského sopránu číslo jeden. Partnerom jej bol bulharský tenorista Bojidar Nikolov (Manrico), spevák mužný fyzickým zjavom aj tmavšou farbou hlasu, hoci na javisku trochu neistý.
Pre domáceho barytonistu Zoltána Vongreya nie je part Lunu najmä vo vypätých vysokých polohách najpohodlnejší, no výrazovo je skvelým predstaviteľom rozorvaných negatívnych typov.
Jozef Benci (Ferrando) popri prezentovaní svojho impozantného basu napĺňal aj kánony verdiovskej frázy.
Pozíciu hviezdy večera získala farebne vyrovnaným, pohyblivým hlasom, technickou bezproblémovosťou a herecky koncentrovanou kresbou nešťastnej Cigánky Azuceny známa poľská mezzosopranistka Agnieszka Zwierko.
Banskobystrická dramaturgia teda po nedávnom ranom Verdim (Attila) či objavnom Mozartovi (Záhradníčka z lásky) nasadila divácky kus. Kiežby mali reprízy Trubadúra viac divákov, ako prvá premiéra.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je operná publicistka)
