Na jedného zo slovenských najvýznamnejších predstaviteľov surreálnej imaginácie si Galéria mesta Bratislavy v Pálffyho paláci spomína cyklom Parafrázy. Presnejšie, ide o sedem diel, ktoré venovala galérii manželka dnes už nežijúceho umelca.

Nie sú to ani maľby, ani sochy, sú to maľby so sochami. Vábia vstúpiť do svojho divotvorného trojrozmerného sveta, no súčasne sa ochraňujú, napríklad nie práve lákavými lešenárskymi tyčami. Využívajú vznešené symboly, no súčasne na nich visia umelé kvety či slnečné okuliare. Surrealistické bujnenie na plné obrátky.

Názov Parafrázy je kľúč k nazeraniu na Baronove diela. Vedľa seba sa tu nachádza Boticelliho Venuša aj Barbie, Sv. Sebastián (na snímke detail) aj Vták Fénix, Metafyzický paradox a Filozofia mysle, Pocta Rortymu. Baron predlohy uvoľnene obmieňa, aktualizuje biblické námety a ironicky zvečňuje fetiše súčasnosti.

Karol Baron študoval v sedemdesiatych rokoch na VŠVU v Bratislave. Jeho tvorba sa vyvíjala pod mnohými vplyvmi – najskôr to bol zenbudhizmus, potom ho premohol surrealizmus. Od sedemdesiatych rokov bol členom Československej surrealistickej skupiny. Tam sa stretával medzi inými aj s Albertom Marenčinom, Emilou Medkovou, Evou a Janom Švankmajerovcami, Vratislavom Effenbergerom či s Martinom Stejskalom.

Vďaka spoločným aktivitám sa ocitá v undergrounde a nie v izolácii. Odtlačky fantazijných parties sú v jeho tvorbe ľahko čitateľné aj v neskoršom období – priestor dostáva féeria, groteska, absurdno, mutanti. Ani Parafrázy nie sú výnimkou. Karol Baron zomrel nešťastnou náhodou tragicky v Paríži pred dvomi rokmi – krátko po vernisáži svojej veľkolepej výstavy.

Skromná rozsahom, ale nie odkazmi je spomienková výstava, ktorá v Pálffyho paláci potrvá do 22. októbra. Veľmi absurdné, málo vtipné a veľmi neslušné sú decibely, ktoré sa ozývajú spoza zadnej výstavnej steny. Zakázaný sex od Elánu nepotrebujú niektorí v rádiu, a už vôbec nie v galérii.