Jarmila pochádza z veľkej (nerómskej) rodiny. Pri spomienkach na detstvo sa jej vynárajú chvíle, ktoré celkom zmenili jej život. "Mala som sedem rokov, mama ma spolu s ostatnými súrodencami ráno vychystala do školy. Po hodine prišla za mnou učiteľka a povedala mi, aby som si zbalila učebnice, že na dvore čaká nejaké auto a pôjdeme niečo vybaviť. Mňa a jedného z mojich bratov odviezli preč."
Jarmila a jej o rok starší brat Braňo sa dostali do diagnostického centra. Zdalo sa im, že ide o liečenie alebo čosi podobné. Po pár týždňoch, v marci roku 1977, keď si už mysleli, že pôjdu domov, ich však previezli do detského domova.
"Pôvodne som vraj do domova nemala ísť ja s bratom, ale dvaja starší súrodenci. V rodine nás bolo deväť detí, otec mal problémy s alkoholom a bývali sme v malom byte v skromných podmienkach, ktoré asi neboli pre úrady vyhovujúce," hovorí Jarmila.
Úrady rozhodli, že počet detí v rodine treba znížiť aspoň dovtedy, kým im štát nepridelí väčší byt. Neskôr k tomu došlo, no Jarmila už chodila na učňovku inde a chcela ju dokončiť.
"Ostatní vyrastali doma, nechápem, čo sa vlastne naším odchodom vyriešilo. Mysleli si, že sa nám alebo zostávajúcim siedmim deťom viac ujde?" hovorí. "Neboli sme žiadne atypické deti. Náš odchod spôsobil, že možno sme doma počuli menej hádok. Ale dnes fungujeme všetci. Jeden brat si stavia dom, druhý je taxikár, sestra je vydatá, má deti."
Jarmila s bratom zostali s rodinou v kontakte aj počas pobytu v detskom domove. Chodievali domov na prázdniny, občas aj na víkendy. Situáciu sa snažili riešiť starí rodičia, ktorí si deti brávali k sebe. "Mali záujem vziať si nás a vychovávať. Keď sa však v domove dozvedeli, že chodíme s nimi do kostola, nastal problém. Babka sa napriek tomu snažila ďalej. Po čase sa zdalo, že to predsa len pôjde, lenže vtedy zahynula mamina sestra pri autonehode. Zostali po nej dve deti, takže nakoniec sa do opatery k starým rodičom dostali ony. A my sme v domove ostali natrvalo."
Keď Jarmila vychodila učňovku, rozhodla sa prísť do Bratislavy za rodinou. Našla si prácu, miesto v ubytovni i priateľa. Krátko na to otehotnela. "Keď som priateľovi, svojmu budúcemu manželovi povedala o svojej minulosti, plakal. Stále sa pýtal, ako sa to mohlo stať."
Rady, ako podať žiadosť o pridelenie bytu a usadiť sa, dostala od kolegýň v práci. Kontakt s rodinou však nestrácala - keď sa jej narodili deti, fungovali babka, dedko, strýkovia aj tety. "Manželovým rodičom chvíľu trvalo, kým pochopili, že nie som asociál. Postupne sme si vybudovali vzťahy tak, že on rešpektuje mojich rodičov a ja jeho."
Jarmilino manželstvo funguje usporiadane už takmer dvadsať rokov. Obaja s manželom pracujú a vychovávajú dve deti. To staršie o jej minulosti už vie, s mladším o tom zatiaľ nehovorila. "Je vo veku, keď naň nechcem prenášať svoju minulosť a byť ľutovaná."
Asi pred štyrmi rokmi navštívila s bývalou spoluchovankyňou miesto, kde vyrastali bez rodičov. Bola to zvláštna nostalgia. "Som v kontakte s viacerými bývalými chovancami. Všetci mi povedali, že po odchode z detského domova vyhľadali svojich rodičov. Zaujíma ma, kam sa dopracovali. A či majú ten istý pocit ako ja. Je zvláštne, ako rovnako a zároveň rôzne reagujeme na podmienky, v ktorých sme vyrastali."
Pobytu v detskom domove vďačí Jarmila za možnosti športovať a dostať sa ku kultúre. "Chodili sme lyžovať, spoznali sme takmer celé Československo, kuchárky nám dobre varievali. Brali sme to však ako samozrejmosť, neriešili sme, odkiaľ sú na to peniaze, všetko sme brali automaticky," hovorí.
Priznáva však, že spomienky v nej vzbudzujú viac negatívnych pocitov. "Donekonečna tu bude otázka, prečo som sa tam musela ocitnúť. Ale nezaoberám sa ňou. Žijem teraz, tu, pre svoju rodinu. Keď sa mi pri deťoch vracajú spomienky na detstvo, vždy sa pýtam, čo by som chcela v podobnej situácii ja, s kým by som chcela veci riešiť. Vtedy si uvedomujem, koľkokrát som rodičov potrebovala." (ea)
