Najbohatší človek v strednej a východnej Európe - Roman Abramovič je ruský ropný magnát, gubernátor Čukotky a majiteľ slávneho anglického futbalového klubu. Jeho majetok sa odhaduje v prepočte na vyše 550 miliárd slovenských korún. FOTO - REUTERS
Kým americký magazín Forbes zverejňuje každý rok rebríček sto najbohatších ľudí sveta, poľský ekonomický týždenník Wprost, česká Mladá Fronta Dnes a médiá ďalších dvadsiatich štátov zostavujú rebríček sto najväčších boháčov v strednej a východnej Európe. V tohtoročnom majú najväčšie zastúpenie Rusi. Je ich tam takmer päťdesiat. A v prvej desiatke najväčších boháčov nie je iná národnosť ako ruská.
Najbohatším človekom v strednej a východnej Európe je ruský ropný magnát, gubernátor Čukotky a majiteľ slávneho anglického futbalového klubu Roman Abramovič. Jeho majetok sa odhaduje v prepočte na vyše 550 miliárd slovenských korún, čo je jeden a polkrát viac, ako je náš štátny rozpočet.
Majetok prvej stovky boháčov dosahuje spolu 258 miliárd dolárov, čo je 4,5-násobok ročnej produkcie celej slovenskej ekonomiky. Vlani bol celkový odhadovaný majetok prvej stovky až o dve tretiny nižší. K nárastu prispelo najmä spriehľadnenie majetkových pomerov. Ten, kto chce získať nový kapitál na rozvoj, či už z kapitálového trhu alebo banky, musí zverejňovať finančné výkazy firmy v medzinárodných účtovných štandardoch, ktoré sú veľmi prísne. Vstup na burzu je spojený s rozsiahlou finančnou lustráciou.
Iba Babiš
Aj na Slovensku sa po prechode od centrálne riadenej komunistickej ekonomiky na kapitalistickú objavilo mnoho milionárov a miliardárov. Iba jeden z nich sa však dostal do prvej stovky najbohatších ľudí v strednej a východnej Európe - Andrej Babiš. Jeho majetok má hodnotu takmer 20 miliárd slovenských korún. Väčšinu svojho impéria má v Čechách, preto ho finančný svet vníma skôr ako českého než slovenského podnikateľa.
Okrem neho sú v prvej stovke dvaja rodení Česi. Prvým je finančník a majiteľ finančnej skupiny PPF a Českej poisťovne Petr Kellner. Hodnota jeho majetku sa odhaduje na vyše 90 miliárd slovenských korún. Druhým je finančník a spolumajiteľ Ostravsko-karvinských baní Zdeněk Bakala s desaťmiliardovým majetkom.
Slovenskí boháči - len lokálni hráči
Na Slovensku sa podobné rebríčky nerobia. Nechystá sa na to ani ekonomický týždenník Trend. "Nebol by to seriózny pokus a amatérske odhady veľký význam nemajú," hovorí jeho šéfredaktor Rado Baťo. Trend však zostavuje rôzne rebríčky z podnikového sektora, napríklad Top 200 najväčších firiem na Slovensku podľa dosiahnutých tržieb.
Rado Baťo vidí problém v tom, že majetok bohatých Slovákov by sa oceňoval ťažko. "V štátoch, kde fungujú burzy cenných papierov, oceňuje majetok akcionárov minimálne trh," vysvetľuje. U nás je však problém získať primerané údaje o majetku. "Vyžadovalo by si to veľmi precíznu metodiku, analýzy, odborníkov, audítorov, a aj tak by bol výsledok vzhľadom na nedostatok informácií a často komplikované vlastnícke štruktúry otázny."
To, že slovenskí miliardári, až na Babiša, nie sú v prvej stovke, však nesúvisí iba s chýbajúcimi číslami či tým, že firmy slovenských miliardárov nie sú kótované na burzách. Ekonóm Pavol Kárász hovorí, že to súvisí aj s veľkosťou a celkovým bohatstvom ekonomiky. "Tam, kde tečie viac peňazí, si ľudia svojou šikovnosťou dokážu viac zarobiť."
Naši boháči sú teda v porovnaní s ostatnými iba ich "chudobní" príbuzní. "Tí, ktorí sú v slovenskom meradle super bohatí a majú majetok za niekoľko miliárd korún, sú v európskom meradle iba lokálni hráči," tvrdí Kárász.
Rebríčky nie sú presné
Vôbec, ekonómovia zmysel v zostavovaní rebríčkov bohatých ľudí nevidia. Podľa nich nemajú žiaden spoločenský prínos. "Nemyslím si, že by to spoločnosti ako celku pomáhalo, alebo že by to niekoho motivovalo, aby sa snažil napríklad posunúť zo 68. miesta na štvrté," hovorí český ekonóm Vladimír Pikora. Myslí si, že "sa to robí, aby sa podporila prirodzená závisť medzi ľuďmi, je to obyčajný bulvár".
Podľa slovenského ekonóma Mareka Gábriša sa ľudia radi porovnávajú, "preto zostavujú rebríčky akéhokoľvek druhu".
Údaje v rebríčkoch sú však nepresné. Dá sa síce napríklad oceniť majetok firmy, ktorej akcie sa obchodujú na burze. Počet akcií sa vynásobí ich trhovou cenou a zistí sa tak trhová hodnota majetkovej účasti. Ak by však chcel niekto predať za trhovú hodnotu napríklad 60 percent akcií nejakej firmy, vznikne na trhu veľká ponuka, čo stlačí cenu akcií dole. "Aj oceňovanie cez trhové hodnoty je iba hypotetické," hovorí Pikora. Keby chcel podľa neho niekto predať veľký balík akcií za cenu, ktorú nestlačí ponuka, nemohol by ho predať naraz, ale iba po častiach.
S firmami, ktoré nie sú na burze, je to horšie. "Ťažko sa dá povedať, akú hodnotu takáto spoločnosť má, kým sa nepredá," povedal Pikora. Bohatí ľudia majú celý rad aktív, ktoré sa oceňujú ťažko - rôzne cenné obrazy, drahé archívne vína, autá. "Tie rebríčky sú často postavené na vode, čísla v nich sú veľmi fiktívne, ide iba o odhady."
Okrem toho veľa ľudí sa snaží svoj majetok pri takýchto anketách skôr zatajiť, údaje neuvádzajú pravdivo. "Ľudia v strednej a východnej Európe nemajú záujem byť na očiach najmä pre závisť," myslí si Pikora.
Koniec Klondajku na Slovensku
Mnohí Slováci sa stali milionármi zo dňa na deň. K miliardovým majetkom však bola cesta o niečo náročnejšia. Základom bohatstva sa pre mnohých stala kupónová privatizácia, kontakty a kvalitné právnické zázemie, ktoré im pomohlo zarobiť veľa peňazí napríklad tým, že svoje menšinové balíky "premenili" vo firmách na väčšinové.
Ďalší sa k majetkom dostali cez takzvanú zamestnaneckú privatizáciu, ktorou sa expremiér Vladimír Mečiar "snažil" vytvoriť slovenskú kapitálotvornú vrstvu. No a niekomu cestu k veľkým majetkom vydláždilo tunelovanie firiem.
Ekonóm Pavol Kárász však upozorňuje: "Nie je korektné považovať všetkých za zlodejov, mnohí totiž len boli v správnom čase na správnom mieste."
Mnohí dnešní slovenskí boháči vďačia za svoj úspech práve kupónovej privatizácii. Tí menej sofistikovaní skupovali akcie od bežných ľudí, ktorí nepoznali ich hodnotu. V príhodnom čase ich predali na burze, alebo mimo nej, a slušne si zarobili. Tí, ktorí mali aj stratégiu, išli ďalej. Nakupovali akcie preto, aby sa dostali k menšinovým podielom v podnikoch. Využili, že o majetku firiem môžu na valnom zhromaždení rozhodnúť aj akcionári v menšinovom postavení.
Ak sa aj postupovalo prísne podľa zákona - teda že valné zhromaždenie bolo uznášaniaschopné, keď na ňom bola nadpolovičná väčšina akcionárov - potom si rôzne zmeny pri účasti zhruba polovice akcionárov mohla odhlasovať napríklad 26-percentná menšina. Tá napríklad mohla previesť väčšinu majetku spoločnosti do inej firmy a pôvodnú priviedla do krachu. Ak bolo valné zhromaždenie pre nedostatočnú účasť akcionárov neúspešné, rozhodovalo sa na náhradnom valnom zhromaždení. Tam už stačili na rôzne "parkovacie" operácie minimálne percentá. Takýmto spôsobom sa dostali k slušnému majetku aj niektoré slovenské finančné skupiny.
"Z malej alebo kupónovej privatizácie či z transakcií na rozhraní zákona získali novodobí zbohatlíci základný kapitál a ten začali točiť," hovorí ekonóm SAV Pavol Kárász. Takisto ho mohli získať cez zamestnaneckú privatizáciu alebo aj nelegálnou cestou v sivej či čiernej ekonomike. "To sú základné modely, ako sa ľudia dostávajú k bohatstvu v období, keď sa dejú systémové zmeny v spoločnosti."
Príležitosti na rýchle zbohatnutie, aké boli nielen na Slovensku, ale vo všetkých poskomunistických krajinách, sa už tak ľahko nezopakujú. "Je to vždy spojené so systémovými zmenami, akou bola napríklad transformácia socialistického systému na kapitalistický, keď sa menili pomery a zo štátneho majetku sa stával súkromný," povedal Kárász.
