Pred desiatimi rokmi Jan Železný hodil oštepom 98,48 m. Keby sa bodovej hodnote jeho svetového rekordu chcel vyrovnať Sergej Bubka, musel by skočiť o žrdi ešte o štvrť metra viac, ako skočil, a Asafa Powell by sto metrov musel prešprintovať o 17 stotín rýchlejšie.

Taký normálny chlap. Má rád pivo, neodmietne cigaretu a miluje chytať ryby.

Nevšedné sú len jeho športové úspechy. Trikrát vyhral na olympiáde aj na svetovom šampionáte. Pred desiatimi rokmi hodil oštepom bezmála sto metrov.

V auguste získal bronz na majstrovstvách Európy. Ako čerstvý štyridsiatnik. O mesiac sa na štadióniku v rodnej Mladej Boleslavi nesúcom jeho meno rozlúčil s atletikou. "Bude mi chýbať," priznal.

Štvrťstoročie nadával na tréningy, že bolia, ale zároveň ich miloval. "Keby bola pekinská olympiáda už o rok, a nie až o dva, ešte by som neskončil," hovorí muž, ktorý je jedným zo 114 vážených členov Medzinárodného olympijského výboru.

Prezývajú ho Plechovka. Pre priezvisko Železný. České médiá ho zase po veľkých úspechoch oslovovali Jeho Veličenstvo Jan, kráľ železný a zlatý. JAN ŽELEZNÝ.

Nenudíte sa?

"Zatiaľ nie."

Nijaký pocit prázdna? Množstva voľného času, s ktorým neviete čo?

"Skôr naopak. Podchvíľou mi zvoní mobil s pozvaniami na akcie. Minule som sa na jednej poriadne spotil - v centre Prahy som bežal päť kilometrov. Výťažok išiel na detskú dedinku SOS. Predošlý piatok som strávil v televíznom štúdiu a nedeľu zasa na dostihoch ako hosť Veľkej pardubickej."

Takže nijaká pohoda?

"Prijal by som pár dní len pre seba. Takých, keď by som sa ráno sám rozhodol, ako budú vyzerať. To by som však musel odísť niekam mimo dosahu telefónu."

Takže atletika vám nechýba?

"Ešte nie. Ale viem, že mi chýbať bude. Najmä v zime, v dňoch, keď sa rýchlo zošerí, keď príde depresívne počasie, pred ktorým som utekal do Afriky."

Pôsobíte dojmom pohodového človeka bez ohľadu na počasie.

"Každý má svoje muchy. Aj chvíle, keď je nerozhodný a utrápený. O nich však spravidla vedia len blízki. Možno pôsobím pohodovo, ale je v tom aj škola života. Slabosť sa u nás neodpúšťa. Je však dobré byť trpezlivý s ostatnými, aby ostatní boli trpezliví s vami."

Svojho času ste priznali, že športovec nestarne len fyzicky, ale aj psychicky. Ako sa vám darilo tak dlho si držať guráž?

"Základ bol v tom, že som atletiku mal rád. A stále som cítil, že mám na to, aby som získaval medaily na veľkých súťažiach. Ja som oddávna sezónu rozdeľoval na hlavné preteky roka, olympiádu či šampionáty a na to ostatné. V poslednom období sa mi už nie vždy darilo ich vyhrávať - v dôsledku zranení, aj veku. Ale stále som mal túžbu to dokázať."

Existuje nejaké tajomstvo športovej dlhovekosti?

"To je veľa vecí, ktoré tvoria celok. Od genetického základu až po šťastie na ľudí, ktorí vám pomáhajú udržiavať či reparovať telo, ako v mojom prípade fyzioterapeut Kolář či chirurg Smetana. Prospievalo mi aj to, že som značnú časť zimy trávieval v Afrike, v teple. Doma by som sa na sezónu tak kvalitne nepripravil."

Komu najmä vďačíte za to, čo ste dosiahli? Asi by to bol dlhý zoznam, však?

"Zasa až taký dlhý nie. Na jeho začiatku by figurovala mama, ktorá mi dala veľa - zamlada vynikajúca oštepárka, dokonca členka výberu na olympiádu. A otec, ktorý ma oštepom naučil hádzať. Potom tréneri - od každého som si niečo vzal. Naozaj vážne ovplyvnilo moju kariéru asi desať ľudí. Ale nechcem ich všetkých vymenúvať, aby som na niekoho nezabudol."

Kedy ste sa cítili na vrchole síl?

"Výkonnostne v roku 1996, keď som utvoril posledný, stále platný svetový rekord, a vyhral olympiádu v Atlante napriek tomu, že sa mi nedarilo."

Najkvalitnejšiu veľkú súťaž ste však zažili až o štyri roky v Sydney.

"Len z hľadiska olympiád. Najkvalitnejšou súťažou oštepárskej histórie boli majstrovstvá sveta 2001 v kanadskom Edmontone. Na nijakej inej sa nestalo, aby na zlatú medailu nestačilo 91,31 metra. Ak som chcel zdolať Fína Parviainena, musel som hodiť 92,80 metra."

Víťazstvá ste zavše pretkávali aj prehrami. Existuje nejaká, ktorá vás zvlášť mrzí?

"Víťazstvá sú krásne, ale neposúvajú ďalej. Ďalej človeka posúvajú prehry. Mňa mrzí len prehra na poslednej olympiáde v Aténach, lebo to bola prehra samého so sebou. Desať dní pred súťažou som sa cítil veľmi dobre. Na tréningu som hravo hádzal 85 až 86 metrov. Chcel som však hodiť ešte ďalej, k deväťdesiatke a na poslednom tréningu sa zasa ozvala achilovka. Už nezvýšil čas ju doliečiť. Do Atén som odlietal s vedomím, že nebudem mať veľkú šancu vyhrať olympiádu aj štvrtý raz. Napokon som sa nedostal ani do užšieho finále. Aténsky štadión za to nemôže, ale fakt je, že som na ňom štartoval dvakrát a dvakrát som skončil deviaty."

A to, že ste neprehodili stovku, hoci vám k nej chýbalo iba jeden a pol metra, vás nemrzí?

"Až tak nie. Svetový rekord som posunul dosť ďaleko. Aj keď je škoda, že v roku 1996 ešte neboli k dispozícii také dobré oštepy ako dnes. Karbónový oštep by v ten deň v Jene určite zaletel o čosi ďalej ako na 98,48 metra. Netrúfam si však tvrdiť, že za sto metrov."

Rok 1998 ste kvôli operácii ramena úplne vynechali. Keď ste znova začali hádzať, váš vtedajší manažér Jan Pospíšil tvrdil, že ste ako mýtický fénix vstali z popola. Bolo to najťažšie obdobie vašej kariéry?

"Nie, nie. To už som bol dvojnásobný olympijský aj svetový šampión. Aj keby som sa viac k atletike nevrátil, mal by som za sebou vynikajúcu kariéru. Najťažšie chvíle som zažil ešte v období 1989 - 1990, keď mi praskol stavec a nikto nevedel ani pomôcť, ani povedať, či ešte mám šancu hádzať. Pamätám sa na jednu cestu od lekárov v Brne späť do klubu v Banskej Bystrici. Bol som mladý a zdeptaný. Uvedomil som si, že sa mi rúca niečo, čo - ako vysvitlo - mám viac rád, ako som si dovtedy bol ochotný pripustiť. To dosť zmenilo môj postoj k športu."

Ako si spomínate na prvú tretinu kariéry vrcholového športovca, ktorú ste prežili v banskobystrickej Dukle?

"Bolo to jedno z najkrajších období môjho života. Nerád by som vracal čokoľvek z toho, čo je už za mnou, ale ak by som musel, tak by som si určite vybral práve roky strávené v tom uprostred prírody krásne posadenom mestečku."

Poctivo som trénoval, aj poctivo chlastal, zhodnotili ste raz úsmevne toto obdobie .

"Na vojnu sa nechce nikomu. Ani mne sa v devätnástich nechcelo. S kamarátmi, ktorých som tam našiel, som však zažil toľko, že do smrti bude na čo spomínať. Vedeli sme makať, ale aj blbnúť. Občas som si až vyčítal, že prehajdákavam talent. Slovensko mám veľmi rád. Môže to znieť ako klišé, ale je to fakt. Mám tam veľa kamarátov. Aj vôbec najlepšieho, na ktorého sa dá vždy spoľahnúť - Fera Zmoraya. Občas chodievam na jeho chalupu v Gôtovanoch a rybárčime na Liptovskej Mare. A za manažéra som si pred piatimi rokmi po rozchode s Janom Pospíšilom tiež vybral Slováka - Alfonza Jucka."

Akú cenu majú pre vás medaily? Nie je to tak, že najcennejšie sú vo chvíli, keď ich človek získa a potom ich význam klesá?

"Medaila má obrovskú cenu práve z hľadiska spomienky. Pozriem sa na ňu a pred očami sa mi premieta, ako som ju získal, čo tomu predchádzalo. A ešte jedna vec je dôležitá: stupne víťazov, vlajka a hymna, pri ktorej stojí v pozore celý štadión."

Vy však zrejme nie ste z tých, ktorí každú sobotu leštia svoje medaily. Máte ich neúrekom - kde ich skladujete?

"V skrini. Niektoré sú už asi pekne zaprášené. Ale premýšľam, že ich raz niekde vystavím."

V múzeu?

"Skôr v nejakom rekreačnom zariadení. Mnohí ľudia nikdy nevideli olympijskú medailu. Nevedia, že každá je z jednej strany rovnaká a z druhej každá iná."

S úspechmi idú aj peniaze. Aký význam im prikladáte v živote?

"Keď sa ráno prebudíte, potrebujete istotu. Dávajú ju peniaze. Poskytujú slobodu a voľnosť. Šťastie či zdravie vám však neprinesú. Ako sa vraví, s holým zadkom sme na svet prišli a s holým aj odídeme."

Svojho času ste tvrdili: Pre mňa je najdôležitejšie, že keď prídem domov, moje deti majú radosť bez ohľadu na to, či donesiem, alebo nedonesiem medailu. Máte teraz viac času sa im venovať?

"Čas by sa aj našiel, ale Jan má osemnásť, Katarína šestnásť a už majú svojich kamarátov, svoje akcie, svoj život. Oni si ho musia prežiť, nechcem im doň zasahovať. Ale sú to skvelé deti, som na ne hrdý."

Odkladali ste rozlúčku, ako keby ste si vopred premysleli, že pre toho, kto sa narodí šestnásteho šiesty v šesťdesiatom šiestom roku sa patrí skončiť v roku nula šiestom.

"Odchod som najskôr odkladal kvôli aténskej olympiáde. Na nej však prišli problémy s achilovkou, a tak som si povedal, že ešte vydržím. Napokon to vyšlo tak, že som končil na majstrovstvách Európy dvadsať rokov po premiére na nich."

Otázky o konci kariéry ste odbíjali tvrdením: Nikdy nehovorím o tom, čo môže dopadnúť inak.

"Povedal som, že keď sa rozhodnem skončiť, dopredu to oznámim, a to som dodržal. Každý má svoj život. Najhoršie je dotláčať iných k rozhodnutiam, ktoré musia urobiť sami. Predstavte si, že by sa vás ustavične spytovali, prečo ešte píšete do novín."

Napriek tomu, alebo práve preto: šiesta olympiáda vás nelákala?

"Končiť je ťažké. Najmä s vedomím, že ešte rok by ste si trúfli držať so súpermi krok. Keby bola pekinská olympiáda o rok, a nie až o dva, ešte by som nevyhlásil, že končím."

Akým smerom sa bude uberať váš život? Vyučili ste sa za automechanika, ale k tejto profesii sa iste nevrátite. Vidíte sa v budúcnosti ako tréner, manažér či skôr ako funkcionár?

"Mám miesto inštruktora v pražskej Dukle, som členom Medzinárodného olympijského výboru, viažu ma dohody s ostravským mítingom Zlatá tretra a mám aj iné aktivity. Uvidím, čo ma bude viac tešiť."

Navyše študujete trénerstvo.

"Z donútenia. Ak sa mu chcem venovať, musím vyštudovať vysokú školu. Ale ide mi to akosi pomaly. Musím pridať."

Bavilo by vás?

"Určite, rozumiem tomu. Roky som si tréningové plány písal sám a pomáhal aj iným. Viem, že to nie je ľahké povolanie. Najlepšie je učiť ukážkou, v tom by som mal výhodu. Musíte mať však aj kus šťastia a natrafiť na ozajstný talent."

Hádzali ste oštepom odvtedy, ako ste ho symbolicky zapichli?

"Len kameňom. Chodím však hrávať tenis, futbal, behám, posilňujem. Keby som prestal športovať, rozbolel by ma chrbát. Spevňovacie cvičenia sú skvelé nielen pre športovcov, ale aj pre ostatných. A ja som sa už zaradil medzi ostatných. S telom treba hýbať, nie kŕmiť ho práškami."

Neviem, či je váš život na román, ale na knihu určite. Nechystáte nejakú?

"Do toho sa mi nechce. Nútili by ma v nej hovoriť o mojom súkromí, a to ja nerád. Lákalo by ma napísať čosi na premýšľanie. Ale to až o tri-štyri roky. Život športovca je zložitý, zavše sa dostane až na dno a je len na ňom, či a ako sa zdvihne. Rád by som sa podelil o to, ako som ja riešil rozličné situácie. Azda by to niekoho zaujímalo a niekomu aj v živote pomohlo. Šport je predsa jeho súčasť."

Vizitka Jana Železného

Narodený: 16. 6. 1966 v Mladej Boleslavi

Miery: 186 cm, 88 kg

Športové začiatky: hádzaná, hokej

Kluby: AŠ Mladá Boleslav (1975-85), Dukla Banská Bystrica (1986 - 92), Dukla Praha (1992 - 93), LIAZ Jablonec n.N. (1994 - 95), SSK Vítkovice (1996 - 97), AC Start Karlovy Vary (1999 - 2001), Dukla Praha (od 2002)

Tréneri: Jaroslav Železný, Jaroslav Halva, Jozef Hanušovský, Jan Pospíšil, Jaroslav Brabec

Svetové rekordy: 87,66 (Nitra, 1987), 89,66 (Oslo, 1990), po zmene ťažiska oštepu: 94,74 (Oslo, 1992, neuznaný, dosiahnutý tzv. Miklósovým typom), 95,54 (Petersburg, 1993), 95,66 (Sheffield, 1993), 98,48 (Jena, 1996)

Trikrát zlatý na olympiáde: v Barcelone 1992, Atlante 1996 a Sydney 2000. Okrem toho strieborný v Soule 1988 a deviaty v Aténach 2004

Trikrát zlatý na MS: v Stuttgarte 1993, Göteborgu 1995 a Edmontone 2001. Okrem toho bronzový v Ríme 1987 a v Seville 1999, štvrtý v Paríži 2003, v Tokiu 1991 sa do finále nekvalifikoval

Dvakrát bronzový na ME: v Helsinkách 1994 a v Göteborgu 2006. V Mníchove 2002 bez platného pokusu vo finále, v Stuttgarte 1996 a v Splite 1990 sa do finále nekvalifikoval

Ocenenia: najlepší atlét sveta 2000, najlepší atlét Európy 1996 a 2000