anskej vojny v polovici 17. storočia prišiel obrat. Za necelých dvesto rokov sa stal z Anglicka „vládca oceánov". Sila jeho flotily spravila z Británie najsilnejšiu veľmoc sveta. Základ britskej námornej dominancie položil prvý zákon o plavbe, ktorý prijal anglický parlament ovládaný Oliverom Cromwellom pred 350 rokmi, 9. októbra 1651.

Budúci vývoj v mnohom predznamenalo už anglické víťazstvo nad španielskou flotilou v roku 1588. Vtedy však išlo najmä o hrdinský výkon národa brániaceho sa invázii, na ktorom sa podieľalo až 150 narýchlo povolaných obchodných lodí.

Angličanom výrazne pomohla aj búrka. Skutočné základy anglickej námornej moci položil až zákon o plavbe prijatý za Cromwella. V duchu dobového hospodárskeho merkantilizmu a štátneho protekcionizmu povolil privážať do Anglicka tovar iba anglickým lodiam alebo korábom krajín, z ktorých tovar pochádzal.

Po tomto opatrení sa anglické loďstvo začalo zväčšovať. Zameralo sa najmä proti Nizozemsku, ktoré v tom čase kontrolovalo lov sleďov v Baltickom a Severnom mori a ovládalo transport korenia z Indie. Nizozemskí lodiari konkurovali anglickým aj pri doprave tovarov pozdĺž anglického pobrežia. Nové pravidlá Nizozemci uznali až o tri roky po vojenskej porážke.

Cromwell začal ohrozovať aj upadajúcu námornú silu Španielska. V roku 1655 obsadil jeho kolónie na Jamajke, o tri roky zničili Angličania španielsku flotilu s drahými kovmi pri Kanárskych ostrovoch.

Ešte predtým poslal expedíciu do západnej Indie. Ako prvý prišiel s myšlienkou obsadiť Gibraltár, La Manche a Stredozemné more zbavil pirátov. Vďaka Cromwellovi sa stala z Anglicka rešpektovaná námorná mocnosť. Rovnako to pokračovalo aj po obnovení monarchie v roku 1660.

Prišiel druhý zákon o plavbe, ktorý cudzie štáty vylúčil z obchodu s anglickými kolóniami a tamojším osadníkom zakázal vyvážať tabak, vlnu, cukor a bavlnu do inej krajiny ako do Anglicka. Medzi rokmi 1662 až 1773 nasledovali ďalšie štyri zákony obmedzujúce obchod s kolóniami.

Po úpadku Španielska a Portugalska a po porážke Nizozemska ostalo hlavným britským konkurentom na mori Francúzsko. K prvému vážnemu konfliktu prišlo v rokoch 1701 - 1714 počas vojny o španielske dedičstvo. Briti spoločne s Nizozemcami a Rakúšanmi úspešne čelili snahe Ľudovíta XIV., aby na španielsky trón zasadol jeho vnuk.

Vojnu na mori vyhrali Briti. V roku 1707 porazili francúzsku flotilu pri Toulone. K ich dŕžavám pribudli nové územia v Kanade, Karibiku a Stredomorí. Z kráľovskej námornej flotily sa stala najväčšia položka britského štátneho rozpočtu, na jej udržiavanie sa zaviedol aj jeho schodok.

K novým sporom o kolónie prišlo medzi oboma európskymi veľmocami počas sedemročnej vojny v rokoch 1757 - 1763. Vďaka prevahe flotily sa Britom podarilo definitívne vytlačiť Francúzov z Kanady, k ich impériu pribudol aj Quebec. Britskej expanzii odolávali len americké kolónie, americké prístavy izolovať nedokázali.

Súboj o vládu nad oceánmi sa definitívne rozhodol počas napoleonských vojen. Po víťazstve admirála Horatia Nelsona nad francúzsko-španielskou flotilou v bitke pri Trafalgare v roku 1805 sa stali Napoleonove plány na inváziu na ostrovy utópiou. Francúzske loďstvo už viac nikdy nepredstavovalo pre Britov hrozbu.

V roku 1809 patrila Británii viac ako polovica všetkých vojnových lodí na svete. Po Viedenskom kongrese z rokov 1814 - 1815 mohli Briti vďaka úspešnému spojenectvu svojej námornej flotily a zaoceánskeho obchodu nerušene pokračovať v budovaní svojej ríše.

Obchod s kolóniami generoval prostriedky na budovanie a údržbu flotily, ktorá zasa na oplátku bránila jeho záujmy a zaberala nové kolónie. Z kedysi málo významného ostrova sa stala vďaka sile obchodného a vojenského loďstva najsilnejšia mocnosť sveta. Nový konkurent na mori vyrástol Britom až na začiatku 20. storočia v podobe na vojnu sa chystajúceho Nemeckého cisárstva.

Autor: Martin Hagara