Ivánkovi. Sú vraj nadpriemerne nadaní, Venoušek navyše v sebe skrýva nejaký umelecký sklon a doslova je tam napísané - deti sú predurčené na verejné funkcie.

Niekedy na jar v roku 1983 sa pobledlý Venoušek, občan Václav Havel, objavil v pivnici pražského klubu Rubín na predstavení HaDivadla. Bol po najdlhšom z jedného zo svojich väzenských pobytov, z ktorého bol predčasne prepustený. Komunistom v krimináli takmer zomrel. Bol to dôsledok jeho životných paradoxov.

Pravidelný návštevník HaDivadla

V znormalizovanej voliére komunistického Československa pôsobil zakázaný dramatik a spisovateľ verejne, bez akéhokoľvek postavenia, mocenského postu, bez onej verejnej funkcie. Iba váhou slobodného človeka, tým vysmievaným životom v pravde.

Václav Havel, nepriateľ režimu číslo jeden, sa stal pravidelným návštevníkom našich predstavení v Prahe. Celé to vyvrcholilo v roku 1988 uvedením jeho zatiaľ poslednej hry Zítra to spustíme! Hry napísanej sprisahanecky pre scénický časopis dvoch malých brnianskych divadiel - HaDivadla a Divadla na provázku. Rozrazil (1/1988 - O demokracii). To uvedenie predznamenalo rok 1989, ktorý si vo svojom súkromnom zverokruhu pre seba nazývam Rokom Václava Havla.

Zákaz a obnovenie Rozrazilu

Po dvadsiatich siedmich vypredaných predstaveniach prišiel zákaz Rozrazilu. Začiatkom januára toho roku sa podarilo znovu obhájiť jeho uvádzanie. Na nové predvádzacie predstavenie hlavným vchodom divadla nastúpila garnitúra fízlov a komunistických funkcionárov, zadným vchodom púšťala inšpicientka Truda Vidlařová disidentov.

Tú prvú garnitúru viedol krajský komunistický funkcionár, riaditeľ Státního divadla v Brne Jiří Majer s oboma rukami starostlivo obviazanými bielym obväzom. Bál sa i z povinnosti tlieskať a prejavovať akýkoľvek názor.

Ak ste toto vyhrali, režim do roka padne

Spor o Rozrazil, v ktorom vedeniam divadiel hrozila žaloba, sa napokon skončil jeho povolením. Brniansky disident Jaroslav Šabata vtedy povedal historickú vetu: „Ak ste toto vyhrali, tak to znamená, že ten režim už je taký slabý, že do roka padne.“ To bolo 5. januára 1989.

Avšak o desať dní neskôr režim zatkol Václava Havla a poslal ho na niekoľko mesiacov do kriminálu za pokus položiť kvety k soche sv. Václava na počesť smrti Jana Palacha. Na pád režimu to nevyzeralo ani sekundu.

Vtedy som však zaznamenal veľký posun v dušiach ľudí, dovtedy nijako sa nevymedzujúcich voči totalite. Ten posun v mnohom symbolizoval a stelesňoval Václav Havel. S priateľom Františkom Derflerom, hercom Mahenovej činohry a signatárom Charty 77, sme obchádzali Brno s petíciou za Havlovo prepustenie.

Podpisovali aj tí, od ktorých sme to nečakali

Bolo úžasné sledovať reakcie ľudí, keď sme im povedali, o čo ide, a nechali každého slobodne si text prečítať a rozhodnúť sa. V hlavnom komunistickom divadle, ktorým bolo v Brne Divadlo bratří Mrštíků, sme obaja vnikli cez prestávku nejakého zábavného kusu do šatní za niekoľkými známymi, o chvíľu prichádzali v kostýmoch herci, od ktorých by sme to nikdy nečakali, a mlčky podpisovali petíciu.

Začal som si uvedomovať, že sa ľudia narovnávajú, merajúc obyčajnú ľudskú slušnosť a dôstojnosť života postojom k tomu, čo režim robí s Václavom Havlom.

Došlo na Šabatove slová

Na konci roku došlo na slová Jaroslava Šabatu a plachá postava v krátkych nohaviciach kráčala uličkou Španielskej sály zložiť sľub prezidenta krajiny. Rok Václava Havla vrcholil eufóriou. V tej chvíli petíciu za hodnoty reprezentované Havlom podpísala proti komunistickej totalite doslova celá krajina.

Teraz, v čase jeho sedemdesiatky, po dlhoročnom pôsobení vo verejnej funkcii, ktorej výšku a moc si nemohol nijaký horoskop Vítězslava Nezvala predstaviť, je zvláštne pozorovať, čo sa deje s ideálmi, s ktorými na konci roku 1989 sloboda striedala totalitu.

Havlovský paradox vrcholí

Za sedemnásť rokov po vyslovení Havlovho hesla, že pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, sa krajina zmieta v nenávistných výpadoch politických niktošov. Politici sa zaoberajú sami sebou, politika žije izolovane v strachu o seba, moc a akési preferencie, jej obsah sa premenil na obchodovanie s fetišom mandátov.

Typický havlovský paradox vrcholí. Sedemdesiatročný muž s podlomeným zdravím, bez verejnej funkcie, stojí mlčky ako otáznik nad dávnym príbehom, ktorý sme zdedili a - mnohé sme mu dlžní.

Autor: Břetislav Rychlík (Autor je režisér)