Václav Havel s Františkom Mikloškom v Bratislave na jar 1992.
FOTO – ČTK
„Čas vždy najlepšie overí všetko, aj či niekto zostane legendou alebo nie. V tomto smere čas Václavovi Havlovi neuškodil. Pre dejiny je symbolom pádu komunizmu a celej ponovembrovej éry,“ hovorí FRANTIŠEK MIKLOŠKO, jeden z posledných aktérov nežnej revolúcie, ktorý je dodnes vo vrcholovej politike.
Kedy ste sa videli s Václavom Havlom naposledy?
„V júni, na pohrebe Jána Langoša. Bol som milo prekvapený, že napriek zdravotným problémom prišiel, vidno, že Langoš pre neho v živote veľa znamenal.“
Ste priatelia?
„Václav Havel je príliš silná individualita, aby sa dalo hovoriť o nejakom veľmi blízkom a úzkom priateľstve. Iste, má svoj najužší okruh priateľov, ale bolo by nadnesené, keby som povedal, že doň patrím. Tie dva roky a peripetie, ktoré sme prežili, nás však zblížili. Bol to spoločný príbeh, v ktorom sme hrali poctivú hru.“
Poznali ste sa s ním už pred revolúciou?
„Prvýkrát som ho videl v byte práve u Langoša 10. decembra 1987. V Prahe bola v ten deň pokojná manifestácia za ľudské práva. Ľudia sa držali za ruky a zoči-voči policajtom skandovali heslá, medzi nimi aj Nech žije charta! To boli zlomové chvíle, pretože Charta 77 nebola spoločnosťou veľmi nahlas prijímaná. Ľudia o nej síce radi počúvali v zahraničných rádiách, ale vo verejnom vyjadrovaní sympatií boli veľmi obozretní. Od chartistov to vyžadovalo obrovskú vnútornú silu vydržať takýto postoj aj od spoločnosti, za ktorú oni bojovali.“
Boli ste informovaní o priebehu manifestácie?
„Vzrušene sme počúvali Hlas Ameriky. Bolo to prvýkrát, čo česká spoločnosť spontánne vyjadrila svoju obrovskú sympatiu k charte.“
Ako to vnímal Havel?
„Vtedy som videl v jeho očiach slzy radosti i dojatia. Fakt, že boli zrazu verejnosťou manifestačne prijatí, pôsobil veľmi silne.“
Čoskoro nato nasledovala sviečková demonštrácia v Bratislave, ktorú ste organizovali spolu s Jánom Čarnogurským. Vedel Havel o jej príprave?
„Nie, nebolo to koordinované s Čechmi, oni sa o tom dozvedeli iba zo zahraničných médií.“
Rozprávali ste sa neskôr o nej?
„Stretli sme sa potom až počas revolúcie. On si ma z toho večera u Langoša možno ani nepamätal, takých stretnutí mal veľa. Ale keď došlo v decembri k zrušeniu článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany a večer sme sedeli vo vinárni, Havel povedal. Á, vy ste ten Mikloško, a zjavne mal na mysli sviečkovú demonštráciu.“
Potom už boli vaše kontakty zrejme častejšie?
„Ešte pred prvými voľbami som s ním absolvoval dve zahraničné návštevy. Vo februári 1990 do Spojených štátov - to bola triumfálna cesta, kde pri nástupe do lietadla na spiatočnú trasu povedal pamätnú vetu: Dobyli sme Ameriku a Boh nás ochraňuj pri ceste späť. O dva mesiace neskôr sme navštívili Izrael. Ďalšie nespočetné vzájomné kontakty, keď som sa stal predsedom slovenského parlamentu, sú už samostatnou kapitolou.“
Havel si neskôr v Bratislave užil aj trpké chvíle. Ako si na to spomínate?
„Keď sme 14. marca 1991 prišli na Námestie SNP, situácia tam bola veľmi dramatická a výbušná. Tam som zažil, čo dokáže davová psychóza, keby sme vtedy urobili jeden nevhodný úškrn, tak by nás možno zlynčovali. Boli sme v beznádejnej situácii. Jeden z mojich ochrankárov, ktorý bol inak veľmi za slovenskú republiku, dostal palicou po hlave, aj iní niečo schytali. Havel potom priznal, že sa tým rozzúreným ľuďom pozeral do očí, aby ich týmto spôsobom odzbrojoval.“
Tá druhá manifestácia sa zapísala do histórie ako vajíčková.
„To bolo 28. októbra 1991, Havel bol po návrate z Ameriky na Hrade a potom napriek tomu, že ho organizátori odrádzali, šiel na námestie. Toľko vajíčok vo vzduchu som nikdy nevidel, bolo jasné, že sa mu nepodarí prehovoriť. Vynašiel sa tak, že vyzval ľudí na uctenie minúty ticha za všetkých, čo bojovali a pracovali pre Československo.“
Po rozdelení republiky už zrejme vaše kontakty boli zriedkavejšie.
„Áno, občas sme sa zišli v nejakých reláciách, videli sme sa na oslave jeho šesťdesiatky. Boli to síce už len symbolické kontakty, ale naše stretnutia boli vždy veľmi priateľské.“
Dá sa hovoriť o nejakom zážitku s Václavom Havlom, ktorý považujete za najvýznamnejší?
„Rozhodne k najkrajším spomienkam patria chvíle z omše po Havlovej prvej prezidentskej inaugurácii. Na záver začali ľudia v Chráme sv. Víta spievať Svätováclavský chorál. To oduševnenie a dojatie, s akým spievali, bolo úžasným vyjadrením vďaky a uvedomovania si zázračného okamihu, že padol systém, ktorý sa zdal byť večný.“
A Havel sa stal symbolom našej nežnej revolúcie.
„Iste, a nielen našej, ale aj symbolom revolúcií vo všetkých postkomunistických krajinách. Bývalý maďarský prezident, tiež disident a politický väzeň Árpád Göncz mi už dávnejšie povedal: Aj napriek tomu, že som kedysi dostal doživotie, navždy budem už len dvojkou po Havlovi.“
