Pablo Picasso, 1970.
FOTO –ROBERTO OTERO
Picasso nebol starý ani mladý
V mäkkom oranžovom župane, s rukami vo vreckách hľadí Pablo Picasso trochu zamračene ponad okoloidúcich z plagátov, ktoré visia po celej Viedni. Fotografia je z roku 1970 a Picasso ako 89-ročný mal pred sebou ešte necelé tri roky života.
Picasso – maľovanie proti času je názov výstavy vo viedenskej Albertíne, ktorá si všíma posledných dvanásť rokov tohto velikána. Od roku 1961 žil Picasso so svojou poslednou, o 45 rokov mladšou manželkou Jacqueline Roque vo vile v Mougins v južnom Francúzsku. Hnaný panickým strachom pred smrťou tu s nesmiernou energiou a kreativitou vyprodukoval mohutné dielo.
Picassových súčasníkov iritovala nielen kvantita: jeho maľby z Mougins mali málo spoločné s tým, čo milovníci jeho dovtedajšej tvorby rozumeli pod moderným umením. Divoké, zmyselné, často za obscénne označované obrazy, maľované rýchlym štetcom s opakujúcimi sa sujetmi: maliar a model, vekom nerovnaké páry, mužnosť mušketierov a matadorov, ženské akty s ostentatívne zjednodušenými pohlavnými orgánmi. Picassova múza Jacqueline ako symbol krásy a jeho vlastná, neraz karikovaná pominuteľnosť a desivé portrétne kresby s hlavou v tvare lebky.
Pri figurálnej maľbe Picasso často siaha späť ku kubizmu, postavy nezobrazuje iba spredu, ale tváre rozkladá do jednotlivých častí, ponúkajúc ich profil. V neskorých olejomaľbách formy postáv navzájom splývajú, oddelené sú od seba čiernymi líniami. Farebné plochy sú prudko nanesené, prekrývajú sa, postavy vypĺňajú celý obraz, všetko je narýchlo skoncipované a zjednodušené. Pozorovateľ cíti, že maliar pracoval ekonomicky, s pohľadom na hodiny.
Reakcie na Picassove neskoré maľby hraničili s nevraživosťou. Estéti ho označili za besného starca, moralisti počítali na obrazoch motívy pohlavných orgánov. Podľa súčasníkov nebol v modernom maliarskom umení 60. rokov dôležitým faktorom.
Jedinečnosť neskorého Picassovho obdobia spočívala najmä v dialektike olejomaľby a grafiky. Práce na papieri a medených platniach, ktoré vznikli paralelne k razantnej maľbe na plátne, ničím nenaznačovali stareckú slabosť. Cez nanajvýš presnú grafickú techniku, perfekciu a detailnosť kresieb Picasso štylisticky a obsahovo vyzýval celé dejiny umenia a ponúkal nezvyčajnú hojnosť postáv.
Kurátor výstavy Werner Spies, bývalý riaditeľ Centre Pompidou v Paríži a Picassov priateľ z čias v Mougins, tuší v rozdiele maliarskeho a grafického štýlu umelcov strach pred bežiacim časom. Z dôvodov urýchlenia práce a získania času si Picasso podľa neho určil rovnaké pracovné penzum pre všetky techniky.
Albertína ponúka Picassov osobitný pracovný prístup a štylistickú jedinečnosť jeho neskorého umenia na základe 200 olejomalieb, kresieb, grafiky a sôch. Návštevník z nej odchádza s pocitom, že Picasso nebol ani starý, ani mladý, ale nadčasový.
Autor: JANA ŠALGOVIČOVÁ, Viedeň – Mníchov (Autorka je publicistka)
