n, druhý okruh Slovenského rozhlasu, dve tretiny svojho vysielania venuje práve hudbe a reláciám, ktoré ju približujú poslucháčom v slovnej podobe. V ére spochybňovania verejnoprávnosti STV sa Slovenský rozhlas usiluje neustupovať od verejnoprávnej povinnosti a náročný Devín zatiaľ podporuje. "Keby som každý deň myslela na to, ako málo ľudí nás počúva, možno by som ubrala z pary, ale my musíme robiť tak, akoby nás počúvalo 100 percent poslucháčov, lebo kvalita je hlavným zmyslom našej stanice," hovorí hudobná redaktorka Melánia Puškášová.

Akú správu máte na mysli?
Nie každé dielo je skomponované so zámerom niečo programovo vyjadriť. Keď je autorovo posolstvo veľmi naliehavé, cítiť to aj v neprogramovej skladbe. Keď taká skladba zaznie v dobrom naštudovaní vo vysielaní, stojí to za to, aj napriek tomu, že nič sa nevyrovná živému koncertnému predvedeniu.

Ani skvelé nahrávky?
Verím hlavne na očisťujúci zážitok živého koncertu. Človek je odrazu sám, vyzlečený zo svojich sviatočných šiat - pred hudobným dielom je úplne nahý rovnako ako autorova duša, ktorá sa tam prevtelila. Ľudia túžia po relaxácii - nakupujú si voňavé tyčinky, kadejaké mydlá a iné hlúposti, ktorými si chcú napraviť dušu. Keby však skúsili spočítať peniaze, ktoré mesačne minú na drahé krémy a raz sa rozhodli, že obetujú stovku a kúpia si lístok na dobrý koncert, zabudnú na starosti. Práve živá hudba vás umyje a očistí, ako žiaden iný zázrak.

Prečo sa každý skladateľ stále zamýšľa na tým, čo je hudba, hoci ju sám vytvára?
Aj učiteľ alebo chirurg, ktorý operuje, sa zamýšľajú nad zmyslom svojej práce - na čo je to všetko dobré? Ak to robí skladateľ, dochádza k zvláštnemu paradoxu. Napriek tomu, že verí, aké je jeho dielo svojbytné a zároveň jasné, predsa len hudba v 20. storočí priniesla omnoho zložitejšie vyjadrovacie prostriedky, ktoré nezaručujú, že poslucháč bude všetkému bezo zvyšku rozumieť. V takom prípade môže citlivým spôsobom priblížiť hudobné dielo koncertný bulletin. V rozhlase sú to hudobno-slovné relácie, kde využívame i autorovo slovo.

Rozprávajú skladatelia o hudbe ochotne?
Často sa ostýchajú - veď čo o tom budem hovoriť, keď hudba povie všetko sama za seba? No keď literáti alebo výtvarníci dokážu o svojej tvorbe povedať zaujímavé veci, prečo by to nemohli aj skladatelia? Poslucháč má potom možnosť zachovať si v pamäti myšlienky, ktoré mu pomôžu otvárať skryté nástrahy diela. Nerobíme si ilúzie, že všetky hudobné diela sú vždy zrozumiteľné, ale sme radi, ak dokážu poslucháčov zaujať tak, že sú uspokojení. Niekedy vás môže hudobný výraz v skladbe zamraziť, dostanete husiu kožu. Celá škála pocitov pri počúvaní môže súvisieť aj s tým, na čo vás jemne navedie sám autor. Napríklad, keď vám prezradí svoj inšpiračný zdroj. Mnohé diela majú v pozadí vzniku závážne osobné až intímne udalosti.

Aby človek dokázal precítiť súčasnú vážnu hudbu, musí mať nacvičené ucho? Nezužuje sa čoraz viac aj bez toho úzky okruh jej milovníkov?
Už dávno je zúžený. Rovnako je to však aj inde vo svete - rozhodne nie všetci Nemci, Švajčiari alebo Taliani rozumejú súčasnej vážnej hudbe. Všade sú to len výberové skupiny, akísi pozitívni devianti - ľudia, ktorí sa potrebujú z neznámych príčin kontaktovať s vážnym hudobným umením, lebo médiami najviac presadzovaná populárna hudba ich neuspokojuje. Naozaj len ťažko môžete pociťovať hlbšie duchovné zážitky pri pesničkách Madonny, aj keby spievala rovno pribitá na kríži.

Čím teda Madonna oslovuje ľudí?
Populárna hudba zvláštnym spôsobom nastavila zrkadlo poslucháčskym chúťkam. Madonna by mala len krátku životnosť, keby jej všetci otočili chrbát - musela by si kúpiť tepláky a začať robiť niečo iné. Produkuje však niečo, čo chce väčšina - zábavu, pri ktorej sa dá relaxovať, zabudnúť na starosti a uniknúť do sveta fantázie. Navyše do svojich projektov vkladá dráždivé otázniky, ktoré sú tabuizované, napríklad náboženské symboly. Z jej strany je to istý druh výzvy, revolty, časť publika to však vníma inak. Je to účinné - v jednej chvíli to pobúri inak naladené publikum a zároveň pobaví jej stúpencov. Nerobí to však sama. Šikovne sa vezie v preplnenom vlaku, ktorý má pevné pravidlá hry a v ktorom môže fungovať len ten, kto aspoň časť týchto pravidiel dokáže naplniť. Inak, z čerešne dole!

Prečo sa vlastne vážna hudba tak skomplikovala?
Celý život nevychádzam z údivu, čo všetko sa dá komponovaním, teda kombinovaním ôsmich tónov a niekoľkých poltónov vytvoriť. Skladatelia majú tvorivú schopnosť tieto tóny dať do nových vzťahov, ktoré pre poslucháča môžu byť málo zrozumiteľné, ale autor má vnútorný popud urobiť to práve tak, a nie inak. A odrazu produkuje skladby odlišné od všetkého predošlého. Ovládne ho vnútorný mechanizmus, ktorý ho posúva ďalej - či to chce, či nie, nemôže ostať v jednom bode. Musí sa vyvíjať, aj keby to bolo s reakciou poslucháčov v jeho neprospech. Skladateľ nekomponuje preto, aby ho poslucháči zbožňovali. Dôvod, prečo to robí, je aj pre mňa záhadou.

Je to nejaký transcendentný dôvod? Sám Boh mu to diktuje?
To azda nie... Ale hovorieva sa, že niektorým umelcom akoby bolo „zhora" čosi dané. No „zhora" daná je len schopnosť mať väčší rozhľad na pozadí hudobnej tradície, v ktorej vyrastáme. Nie je možné, aby sa niekto 30 rokov nekontaktoval s kompozičným remeslom a potom by si sadol a napísal dielo, hodné pozornosti. Som rada, že aj medzi poslucháčmi sa nájdu ľudia s bohatým duševným obzorom, ktorí nie sú spútaní tradičnými názormi na to, čo je krásne. Rovnako aj im azda bolo dané čosi „zhora".

S čím najčastejšie bojujú súčasní skladatelia?
Autorská tvorba sa uberá metódou „vystreleného náboja". Skladateľ napíše skladbu, dá ju na festival, kde zažiari, a potom už len verí, že ju interpreti „podržia" a budú často hrávať. Život skladby čiastočne závisí od úspechu premiéry, ktorému práve interpreti dodávajú ťažko opísateľný rozmer. Tvorivá interpretácia je niečo, čo sa nedá napísať do nôt. V partitúre môže autor uviesť veľmi presné dynamické a interpunkčné znamienka, ale to mu nijako nezaručuje, že ho interpreti presne pochopia. Aké vibráto zahrá sláčik, akým spôsobom trubkár stíši dych a ukončí frázu... Drobné detaily majú vplyv na interpretáciu, poslucháč môže mať zimomrivý zážitok, a inokedy sa nudiť, hoci ide o to isté dielo.

Ako sa dá zmierniť takéto „strieľanie" do neznáma?
To vlastne ani neviem. Keby návštevy hudobných podujatí boli normou aspoň pre ľudí s vážnejšími duchovnými potrebami, náš koncertný život by sa stal pestrejším. Slovenská hudba má veľa veľmi dobrých skladieb, ktoré by mali oveľa častejšie znieť na pódiu. Spätný ohlas by získaval nový rozmer. Takto ľudia v podstate ani nevedia, na čo majú byť pyšní. Hovorí sa im, že máme dobré hudobné umenie a interpretov - spomenie sa pár operných spevákov a nejaké husľové mláďa, ktoré krásne hrá a má úspechy, ale v podstate to znie ako frázy. Keby ľudia lepšie poznali stav a ponuku súčasného slovenského hudobného umenia, ich hrdosť by išla z hĺbky, nemusela by byť iba predstieraná.

Nie je váš kolektív vysielajúci vážnu hudbu na Devíne svet sám pre seba?
Niekedy naozaj pôsobí ako oáza, ale keď ste ponorení v práci, robíte to, čo vám prikazuje denný režim. Viete, ktoré relácie sú „najhorúcejšie", čo treba napísať, vyrobiť, zaradiť do vysielania, skontrolovať a upravovať. Keby som každý deň myslela na to, ako málo ľudí nás počúva, možno by som ubrala z pary, ale my musíme robiť tak, akoby nás počúvalo 100 percent poslucháčov. Keby o tom poslucháči vedeli, možno by nám udelili viac pozornosti, lebo kvalita je hlavným zmyslom našej stanice.

Dávajú vám poslucháči najavo, čo si myslia o tejto kvalite?
Keď sme pred pár rokmi vysielali súťažnú verziu relácie Dialógy s hudbou, kde sme kládli poslucháčom kvízové otázky typu - aké balety napísal Čajkovskij? - veľmi radi nám na korešpondenčných lístkoch odpovedali. Bolo až neuveriteľné, s akým nadšením súťažili. Asi mali pocit, že sa zapojili do čohosi nádherného - do sveta vážnej hudby, a zároveň že sa skontaktovali s významným šíriteľom umenia - s rozhlasom. Ak sa stalo, že sme ich vyžrebovali, dostali nejakú malú cenu a niečo sme im zahrali, ich radosť bola taká veľká, že neváhali, a písali poďakovania, kde hovorili, ako nám držia palce so slovami: „Hrajte viac tej vážnej hudby!" (Smiech.)

Čo vás fascinuje vo vývoji modernej vážnej hudby?
Dvadsiate storočie je kuriózne tým, že sa v jeho priebehu odohralo najviac štýlových premien, aké hudobná minulosť vedela zorganizovať. Baroko trvalo nejaké to storočie, klasicizmus si tiež užil, romantizmus sa prehupol až do 20. storočia. Čo všetko sa však udialo od jeho záveru, je neuveriteľné! Dnes nenájdete autora, ktorý by mal stovku symfónií, tak ako Haydn, alebo 600 piesní ako Schubert. Dodávať novú tvorbu bolo kedysi diktátom, a keď sa našli mecéni, tak platili len za nové diela. V 20. storočí sa skladateľom skomplikoval život, lebo sa museli uplatniť na hudobnom trhu s veľmi zložitým kompozičným jazykom (expresionizmus, dodekafónia). Zjednodušujem, ale publikum sa rozdelilo na tých, čo chceli klasiku, romantikov a Straussa, a na menšiu skupinu tých, čo vedeli akceptovať aj nové trendy. "Nová" hudba zápasí so "starou". Vďaka záznamovej technike sa hudobná história pretlačila do súčasného koncertného života do takej miery, že prevaha historickej hudby v médiách temer vytláča právo na život súčasnej hudbe. Poučené 20. storočie sa nechce vzdať počúvania hudby minulých storočí, len to nevieme celkom dobre skĺbiť.

Čo je pre vás najväčším gýčom vo vážnej hudbe?
Každé desaťročie má svoj gýč, netýka sa len hudby. Gýčom sa vlastne stáva všetko, čo si povrchným spôsobom prevezme model overenej formy a ešte trochu okopíruje iné elementy, aby sa to na niečo podobalo. Takto máme v obývačkách Ľudovíta XIV. - pripomína to štýlový nábytok, ale nie je to štýlový nábytok. Gýč sprevádza človeka celý život, no čo sa týka kazenia vkusu, neprisudzujem mu až také významné postavenie. Keď má niekto dobré vzdelanie, gýč ho nijako neovplyvní, naopak, pobaví sa na ňom. Gýč má priestor len tam, kde je veľa podpriemerného vkusu. Lenže ľuďom nemožno vždy zazlievať, že dávajú prednosť gýčom, lebo tento fenomén je súčasťou všedného dňa viac, ako si myslíme. Väčšina ľudí žije v stereotype a k životu vážne umenie veľmi nepotrebujú. Postavia si domček, majú záhradku, vzorne vychovávajú svoje deti, prečo by počúvali nejaké zložité muziky, ktoré ich nezaujímajú? Horšie je, keď gýč vydávajú za umenie oficiálne inštitúcie, šíria ho a podporujú. Keď na poklesnutom a zlom vkuse abonentov profitujú podľa hesla: keď nejde o život, nejde o nič. Zabúdame spolu na to, že ide o peniaze, ktoré všetci vkladáme do tohto systému. Len ťažko môžeme dorastajúcim slečnám a mládencom hovoriť, aké je umenie dôležité pre život, keď im televízne kanály ponúkajú neuveriteľne stupídne reality šou a iný brak. Je to zložitý vek. Keď vtedy nedostanú mladí ľudia pomoc - a oni ju nedostávajú, to už je jasné - potom sa len veľmi krvopotne zorientujú v marazme, ktorý ich obklopuje.

Dá sa to vôbec?
Nikdy nie je neskoro začať. Keď chodím, na koncerty súčasnej vážnej hudby, som prekvapená, koľko je tam mladých ľudí. Určite sú medzi nimi aj budúci profesionáli, študenti, ale o tých ostatných si myslím, že sú to tiež múdre bytosti, ktoré sa oslobodili od diktátu komerčného priemerného umenia a vstúpili na pôdu umenia, ktoré rozvíja duchovný obzor, je hodnotné a má veľa podôb.

Akí sú ľudia oddaní vážnej hudbe?
Hudobné vzdelanie poznačí v dobrom slova zmysle každého človeka, lebo kultivuje ducha. Hudba však nemá takú silu, aby z človeka, ktorý má nejaké charakterové chyby, urobila baránka. To nikto nečaká od žiadneho umenia. No pokiaľ sa človek rozhodne žiť s hudbou - či už aktívne, alebo ako jej konzument - určite ho to zmení. S „konzumáciou" hudby je to podobné, ako s návštevou reštaurácie. Niekto si z ponuky vyberá podľa ceny, iný si vyberá podľa chuti, a ďalší je jednoducho pažravý a dá si všetko. Aj v hudbe môžete byť labužníkom, čo vie ochutnať a oceniť všetko, alebo môžete byť nasmerovaní jednostranne, ba aj na gýč.

Akí sú skladatelia?
Skladateľ je na tom horšie ako poslucháč, lebo nemôže vyskočiť z vlastnej kože. Veľa mladých skladateľov sa vyzná v populárnej hudbe, rocku a džeze. Dnes sú to samozrejmé veci. A napriek tomu, že to všetko ovládajú a cítia, prídu domov a napíšu sonátu. Čo s nimi? (Smiech.) Sú však ako všetci iní ľudia extrovertní, introvertní, plachí, bohémski, majú zmysel pre humor a sebairóniu. A interpreti sú navyše ako športovci, lebo tréning zručnosti prstov je niečo, čo nikoho z nich nemôže obísť. Kým vás hudobný nástroj, ktorými sú vaše ruky a myseľ, začne poslúchať, ubehne veľa veľmi tvrdých rokov. Ale akých krásnych... Je to ťažký život, prináša úskalia, ktoré zvonku nevidieť. A odmenou je za to potlesk, ktorý trvá 20 - 30 sekúnd.

Kto vás priviedol k hudbe?
Nevedno prečo môj otec zbožňoval hudbu z obdobia klasicizmu a romantizmu. Miloval Mozarta, aj keď zo začiatku ani nevedel, že je to Mozart. Páčil sa mu Chopin, či Strauss... Sú to také útržky z detstva. Otec si myslel, že tí, čo robia hudbu, sú priam bezchybní anjeli. Určite mu vtedy nezišlo na um, že raz budem hudobníčkou aj ja. Tak sa nejako stalo, že som začala systematicky chodiť na klavír. Ukázalo sa, že som potom mala iné postavenie v rodine - veľa vecí som nemusela robiť, aby som si nepoškodila ruky. Až ako dospelá som si uvedomila, že keby pre mňa nemali moji rodičia také pochopenie, tak dnes učím (zle) slovenský jazyk. Suseda vždy vravievala: „Zas klimpírujete?" Takže keby moji rodičia neznášali moje „klimpírovanie", neocitla by som sa na svojej rozhlasovej ceste, kde hľadám pomer slova a hudby - ako sa môžu navzájom ovplyvniť a obohatiť.

Aký hudobný smer je váš najobľúbenejší?
Môj pracovný úväzok v rozhlase mi priniesol oblasť súčasného hudobného umenia, pri ktorom nikdy neviete, do čoho idete. Festivaly súčasnej hudby sú nesmierne zaujímavé - ísť na film, kde hrajú známi americkí herci, je menej vzrušujúce, ako si na koncerte vypočuť 4 nové hudobné diela. Vo filme sa dá všetko dopredu uhádnuť, ale v hudbe nie, lebo súčasný vyjadrovací jazyk je skutočne komplikovaný. No každá skladba, ak má citový autorský náboj a je dobre napísaná, funguje sama osebe.

S príchodom elektriny sa naša planéta najprv rozsvietila, a potom začala celá hučať. Predstavujete si, aký to voľakedy musel byť zážitok, keď na akustických nástrojoch ľudia hrali hudbu v prostredí bez ohlušujúcich zvukov civilizácie?
Celá krajina nielen hučí, ale stala sa v posledných rokoch dokonalým médiom. Krajina je ako otvorená kniha. Neprejdete po ceste ani päť kilometrov, aby ste si neprečítali 300 reklamných sloganov - čo je kde lacnejšie. Re-klamné časopisectvo po okrajoch ciest mení krajinu na odporný supermarket s falošnými ponukami, čo máme pochrúmať a kde. Takouto krajinou určite nešiel Mozart na svoje prvé koncertné turné do Bratislavy. Bol to zrejme uzimený škaredý zimný deň, na ceste ležalo primrznuté blato, takže keď s otcom napokon docestovali, boli radi, že dostali nejaký teplý prípecok, kde sa mohli prezliecť a zohriať. V salónoch sa kúrilo len tam, kde sa sedelo a hralo. Vysoké stropy šľachtických sídiel sa zbytočne nevykurovali, navyše, muzikanti boli vždy v pozícii služobníctva. Hrali v presne vymedzených situáciách - na slávnostiach, večierkoch, len tak k stolovaniu. Nerobme si ilúzie, že tam bolo ticho. Muzikanti hrali a spoločnosť sa bavila. Tradičný model pódia a mlčiaceho publika, ktoré sedí a zbožne pozerá na hrajúceho virtuóza, je výsledok cielenej a rozvíjajúcej sa koncertnej aktivity 19. storočia. Vtedy sa hudba stala prístupnou aj pre meštianske vrstvy.

Od koncertných sál pre obmedzený počet ľudí sme sa dostali k nosičom, prístupným každému. Nie je to pokrok?
Určite áno, ale dnes je hudba všade. Na niektorých miestach by som ju zakázala, lebo môže oberať o pozornosť. Inde sa zmenila na kulisu, čo je jedna z jej novodobých funkcií, ktoré v minulosti nemala. Hudba „zjinglovatela". Autor Čarovnej flauty by len vyvaľoval oči, keby vedel, koľko sa dnes platí za 20 sekúnd hudby v reklame. Začiatok jeho slávnej symfónie g mol dokonca zvoní z mobilu.

Myslíte, že sami si znevažujeme hudbu?
Formálne má hudba svoju vážnosť a dôstojnosť, ale často sa stáva príležitosťou na veľkolepé spoločenské kulisy, v ktorých sa hudbou plytvá, nie je docenená, je len štafážou. Na druhej strane - ako inak by sa to dalo robiť? Pribudlo množstvo spoločenských VIP podujatí, za ktorými beží televízia, lebo ju láka zaujímavý program. Neurobí predsa prenos z vedeckej prednášky! Ide tam, kde je pohyb, život, zaujímaví interpreti, pekná hudba, kde sú výstrihy a róby.

Ako by ste si predstavovali zmenu k lepšiemu?
Nemám recept. Ale keby bolo viac porozumenia a obyčajnej ľudskej zvedavosti na umenie... Keby sme si z každého umeleckého zážitku dokázali zobrať aspoň spomienku, ktorá nás robí silnejšími, lepšími, múdrejšími.

Autor: Text: Tina Čorná