Naša spoločná známa odvetila: „Včera, keď som sa rozčúlila, som na ulici povedala úplne to isté, čo by na mojom mieste povedala moja matka."

Tretia pasažierka vyhlásila: „Vždy som si hovorila, že naši majú otrasne zariadený byt. No minule som si s hrôzou uvedomila, že sa mi celkom páči."

Ja sa k tridsiatke rýchlo blížim, mnohí priatelia túto hranicu prekročili. Ľudia, s ktorými som pred pár rokmi chodieval na celonočné žúry, dnes dávajú o šiestej večer spať svoje bábätká. To je dobre. Hádam len v Drážďanoch som nedávno videl taký baby boom, aký zažíva Bratislava. A už aj iné slovenské mestá.

V jednej pesničke, ktorú teraz hrávajú v rádiách, speváčka naivne ľutuje, že nežije v 60. rokoch, keď sa život zdal byť ozajstnejší, niečomu sa ešte dalo veriť, nie všetky správy manipulovala moc a na predaj nebolo úplne všetko. Uvažoval som, či sa na svojich rodičov začínam podobať aj ja. V mojom veku ich všedné pracovné dni vyzerali úplne inak. Zoznam dnes bežných vecí ako e-mail alebo mobil, ktoré vtedy neexistovali, by zapratal celý tento stĺpček.

Šofér začal prudko brzdiť, a to ma vytrhlo zo zamyslenia. Zastavovali sme. Pred nami už stála dlhá kolóna. Svetlá posledných áut v rade oranžovo blikali. Desať minút sme sa nepohli. Nevydržal som a vyšiel som z auta.

„Čo sa tam vpredu stalo?" spýtal som sa človeka, ktorý bol rovnako netrpezlivý ako ja a márne sa pozeral do diaľky.

„V rádiu hlásili, že si tu dala zraz jedna z tých skupín, ktoré schválne vyvolávajú menšie zrážky. Priebeh havárie aj následky si nakrúcajú na kamery v mobiloch a záznamy zverejňujú na internete. Vraj sa im to vymklo z rúk. Polícia podnikla kontrolu."

„Čože? Čo robia?"

„To je ešte nič. V Španielsku nedávno riešili prípady ľudí, ktorí zapaľovali lesy, aby si to mohli zaznamenať zblízka kamerou a získať exkluzívny materiál pre svoje webové stránky."

Chvíľu som naňho nechápavo zízal. Potom som zo seba vychrlil prúd slov. Keď som sa znova usadil do auta, uvedomil som si, že niečo veľmi podobné by v tejto situácii iste povedala moja mama.