Kaštieľ Budmerice si pamätá na slovenských spisovateľov, no kým on mlčí, chyžná nie. Na fotografii Dušan Mitana.
FOTO –ARCHÍV P.K.
To, čo sa obom podarilo nakrútiť, je pravdepodobne milý unikát. Literárny fond im dovolil nahliadnuť do zákulisia miest, kde spisovateľské diela vznikajú, do pracovní, kde sa nedostane takmer nikto.
Do priestorov v legendárnom kaštieli, kam chodia na tvorivé pobyty. Dokument o Domove slovenských spisovateľov s názvom Tajomný ostrov spisovateľov sa krstil v bratislavskom kine Mladosť tento týždeň a Dvojka ho odvysiela 15. novembra.
„Boli sme v Budmericiach tento rok po prvýkrát na tvorivom pobyte, dokončovať knihu. V tom čase to vyzeralo, že to, čo tu existuje, sa skončí jedným švihom. Ministerstvo chcelo kaštieľ odpredať,“ hovorí režisér Peter Krištúfek. O kaštieli dovtedy iba počul.
„Pani Bírová nám začala ukazovať jednotlivé izby a rozprávať o nich. Kto v ktorej izbe býval a prečo, čo robieval, aké mal zvyky, kto si potrpel na aký alkohol. Ktorí zo spisovateľov boli 'kamenné tváre', teda pokristi, a ktorí mariášisti, prečo sa jedna z izieb nazýva Králikáreň a prečo prebiehali boje, kto v nej bude bývať. Padala nám sánka. Je to kus literárnej histórie.“
Režisér a spisovateľ Peter Krištúfek si uvedomil, že bude treba rýchlo konať. Na miesto sa spolu s Dadom Nagyom vrátil aj s kamerou „zachytiť genius loci“.
Ministerstvo sa nakoniec rozhodlo kaštieľ si ponechať. „Prišli sme tak o najlepší filmový koniec - zábery sťahovania nábytku,“ hovorí sarkasticky Krištúfek.
Zábavné výpovede chyžnej, kuchárky a vodiča starej „vládnej“ Tatry 603 o zákulisí spisovateľských pobytov dopĺňa premietanie zabudnutých čiernobielych záberov z televízneho archívu. Vladimír Mináč hľadajúci hríby v blízkom Lindavskom lese, Štefan Králik pózuje v parku do kamery s typickou baretkou, vysmiaty Blahoslav Hečko hrá spoločnosti na hrebeni.
„Jeho obľúbeným koníčkom bolo vyrezávanie palíc. Izbu mal plnú stružlikancov,“ spomína si vo filme Bírová.
Tajomstiev o spisovateľoch v Budmericiach napriek filmu zostáva veľa. „Steny kaštieľa nimi dýchajú. No niektoré sme tam museli nechať. Boli dokonca aj také, ktoré nám chyžná nechcela povedať, ale aj tie sme z nej nakoniec dostali,“ vysvetľuje Krištúfek.
