Divadelná Nitra prináša každý rok aj jedno-dve tanečné predstavenia. Tentokrát to bol Swap-Project z Portugalska.
FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Ako prežívame a ako sa dívame na medziľudskú komunikáciu vo svete, v ktorom sa naše vzájomné kontakty čoraz väčšmi uskutočňujú pomocou technológií?
Takáto otázka sprevádzala jedno z „predstavení“ Medzinárodný divadelný festival Divadelná Nitra. Úvodzovky pri ňom musia byť. Ani nie preto, že trvalo 15 minút, ale preto, že hercom bol divák. Presnejšieho: jeho ruky.
Krabica – kľúč na čakry
Predstavenie Krabica s otvormi od nórskeho tanečníka a performera Heinea Rosdala Avdala sa nenachádzalo v hlavnej divadelnej sále, ale v zadnom priestore. Vchod pripomínal jarmočné atrakcie, kde vkročíte do tmavého priestoru a dobrovoľne sa vydávate napospas otravným príšerkám a strašidelným pazvukom.
Na konci tohto malého tmavého priestoru na „diváka“ čakalo zrkadlo, nad ním kamera a pod ním krabica áno, krabica s otvormi.
Po počiatočnom ostychu tam predsa len divákove ruky vlezú a opatrne sa začnú hrať s obrazmi, ktoré sa premietajú na plochu nad rukami. Do predstavenia však o chvíľu vlezie iný pár rúk. Cudzí. A raz sa dotkne divákových.
„Som šťastná, otvorila sa mi čakra,“ napísala ďalšiu euforickú reakciu jedna z účastníkov krabice. „Zabudli sme, aký je dotyk úžasný, chcem to predstavenie znova a znova,“ bola ďalšia. Dotyk bol príjemný, intimita neznámych rúk trochu úchylná. V podstate však išlo o rozkošnú reflexnú masáž, ktorej bonus bol vo vizualizácii.
Haptické umenie nie je nový koncept, len v čase vizuálnej tyranie sa na neho tak ľahko zabúda. Krabica s otvormi pripomínala Švankmajerove taktílne objekty, do ktorých návštevníci galérií tiež strkajú ruky a obchytkávajú – objavujú hmatom ich tajomstvá.
Softvér ako performer
Podobne „transdiciplinárny“ bol Swap-Project z Portugalska. „Nie je to ani tanečné, ani vizuálne dielo,“ zaznelo po predstavení z úst jeho tvorcov. Čo to teda bolo?
Znova pohyb, znova kamera, ktorá simultánne sníma telo jediného tanečníka, jeho úžasnú súčasnú techniku, a projektuje ju na plátno oproti divákom.
Mimochodom, nápad umiestniť predstavenie, kde tanečník aj ležal na zemi, do Starého divadla bez stúpajúcich radov v hľadisku, divákov v zadných radoch nepotešil.
Použite nových médií malo, našťastie, ďaleko od ich prvoplánového využitia, ale išlo o sofistikované a súčasne éterické predstavenie.
Okrem tanečníka boli na javisku dvaja muži, ktorí sedeli za softvérom, ktorý si vymysleli. Ten citlivo zaznamenával každý tanečníkov pohyb aj tieň.
Výsledok na plátne trochu pripomínal krátke kreslené filmy postavičiek nakreslených jedinou linkou.
Najmä však ponúkol predstavu o tom, čo znamená pohybovať sa v priestore. Je to plávať v jeho mikročasticiach, prechádzať v ňom obalený ako v škrupinke a drobné čiastočky lejúce sa na obrazovke do centra roztancovaného tela asociovali aj pojmy ako energia či astrálne telo.
Predstavenie trvalo iba 23 minút, takže nápad stihol len očariť a nie unaviť.
„Je to ako vizuálny dotyk,“ vysvetlil jeden z troch autorov projektu vo štvrtok poobede po predstavení. Je to iba náhoda, že obe „nedivadelné predstavenia“ trápi dotyk?
