ánený imunitou medzinárodnej misie, prišla skupina ozbrojených mužov. Stalo sa to pred desiatimi rokmi.

Poradca exprezidenta Ishak Tochi sa statočne postavil k šéfovi, a vyšiel mudžahedínom v ústrety. Boli to ľudia podriadení vrtkavej vláde prezidenta Nurchanuddína Rabbáního a ministra obrany, legendárneho vojvodcu Ahmad Šáha Masúda. Bradatý, ošľahaní, so svalmi ako povrazy. Partizáni, ktorí prežili roky v nehostinných horách. Správali sa však veľmi slušne.

Zložitosť afganského vývoja si zaslúži vsuvku o spletitých dejinách plných prevratov. Po vyhnaní sovietskej armády z krajiny v roku 1989 sa prokomunistický prezident Nadžibulláh ešte chvíľu držal pri moci vďaka vojenskej a finančnej podpore z Moskvy i svojím diplomatickým schopnostiam. Kábul sa už však čoskoro stal dejiskom ničivých bojov medzi armádami mudžahedínov.

Prezident si pred funkciu musel pridať slovko „ex“ a v roku 1992, keď sa v metropole bojovalo, sa uchýlil pod ochranu OSN. Generálny tajomník veľakrát žiadal víťazov bojov „každý s každým“, teda Rabbáního a Masúda, aby umožnili vzdelanému, miernemu a pomerne obľúbenému doktorovi Nadžibovi, ako mu hovorili jeho priaznivci, odísť z krajiny. Nikdy sa to nepodarilo.

Nielen preto, že vtedajšie bojové vedenie krajiny nechcelo Nadžiba vydať, ale aj preto, že ich príliš nezaujímal. Až vo chvíli, keď stáli pred porážkou, si na exprezidenta spomenuli. Ku Kábulu sa blížili talibovia, muži v turbanoch a s modernými zbraňami, vybavení extrémistickou idelógiou a fanatickým presvedčením, že najtvrdšia podoba islamu je spásou pre skazený svet. Mudžahedíni, víťazi vo vojne so sovietmi, si balili kufre, teda muníciu, potraviny, zbrane a mierili do hôr. Ktosi si v tú chvíľu spomenul na Nadžibulláha v budove OSN.

Ak nedotknuteľnosť misie mudžahedíni, hoci nevzdelaní a divokí, rešpektovali, od talibov sa to čakať nedalo. Prečo vtedy exprezident neprijal ponuku možnosť zachrániť si život a so skupinou bradáčov tesne pred pádom mesta neodišiel? Možno sa bál, že ani mudžahedíni by ho neušetrili.

Afganský exprezident zostal s bratom a poradcom Tochim. Ten jediný prežil. „Nepoznám vás, nedôverujem cudzím ľuďom,“ vyhlásil vraj trochu nervózne Nadžibulláh, keď mu ponúkali odchod s oddielmi Rabbáního a Masúda do hôr.

Deň po tejto návšteve nebol v meste jediný mudžahedín. Metropolu obsadili talibovia. Nastala éra totálneho potlačenia ľudských práv a slobôd. To všetko sa odohrávalo už bez doktora Nadžiba.

Objekt OSN osirel. Talibovia nenechali Nadžiba a jeho brata dlho čakať. 28. septembra ho z opusteného objektu odvliekli, a na štadióne bez súdu zastrelili. Podobných popráv sa konalo neskôr desiatky. Táto však bola mimoriadna. Rozvášnení talibovia exprezidenta zohavili - odrezali mu pohlavné orgány a napchali mu ich do úst. Takto ho zavesili na pouličnú lampu a nechali na výstrahu niekoľko dní visieť. Dodnes každý Afganec ukazuje lampu návštevám a hovorí: „Tak tu visel s údom v ústach náš doktor Nadžib.“ Väčšina Afgancov si ho vážila pre jeho rozvážnosť a vzdelanie, pre snahu vyjsť s komunistickým režimom v Moskve i ponechať Afganistanu veľký podiel slobody. Nepodarilo sa mu to.

Muhammad Nadžibulláh vládol od roku 1987 do roku 1992. Nebolo to pre Afganistan najhoršie obdobie. Nadžib totiž zažil obrovskú eufóriu, keď Sovietsky zväz stiahol okupačné vojská. Bol zástancom emancipácie žien, nenávidel extrémistov a náboženských fanatikov, snažil sa ctiť politickú opozíciu a podporoval vzdelanie. Nedokázal však rešpektovať náboženské tradície a vzdať sa pomoci Moskvy, ktorá ho natoľko skompromitovala, že keď mu Rusi prestali posielať samopaly a tanky, nemal nič, o čo by sa opieral. Napriek tomu na neho veľa Afgancov spomína v dobrom, pretože na chvíľu utíchli boje .

Autor: PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra Epicentrum