Peter Moskaľ dokazuje, že z internetu nemusí mať literatúra obavy – z blogera sa stal spisovateľ.
FOTO PRE SME – JURAJ ŠUŠOĽ
ereotypov. Kniha je plná krátkych prozaických textov postrehov, ktoré priznávajú svoj denníkový pôvod.
„Rýpem do stereotypov, no pritom si žijem v takom svojom svetíku,“ hovorí o nej jej autor. A dodáva, že hodnoty, ktoré v nej bráni i ktoré kritizuje, sú výhradne jeho. Subjektívne.
„Sú to také hodnoty, s ktorými som jednoducho šťastný.“ Samozrejme, knihe možno vyčítať istú zaujatosť, no práve ňou je Moskaľovo písanie špecifické. A taktiež tým, že v duchu dnešného informačného veku niektoré texty autor publikoval ako blogy, internetové denníky.
Ako sám tvrdí, aj k vlastnej knihe ho akoby dotlačili priaznivci jeho internetových textov. A tak sa raz vybral do vydavateľstva, navštívil riaditeľa, odovzdal rukopis a bolo. Jednoduchý príbeh, žiadne veľké tajomstvá.
„Chcel som vždy v prvom rade písať pre ľudí. Umenie je dobré, keď je autor sám sebou a sprístupní to čo najväčšiemu počtu ľudí.“ Hru na nejaké intelektuálne elitárstvo skupinky vyvolených Moskaľ priveľmi neuznáva. Neprekvapí tak ani jeho priznanie, že číta naozaj málo. I to je špecifikom mladej slovenskej literatúry.
Tým druhým špecifikom je fascinácia stále novými vecami a diaľkami. Mnohé prezrádza už názov knihy – Cestopis. Nečakajte však klasický turistický bedeker. Autor sám seba najlepšie charakterizuje slovami: „Sú to moje postrehy o tom, čo práve postrehnem. Čo sa práve deje alebo by sa diať mohlo, aby sme sa mali dobre.“
Pri nespútanom duchu knihy však mnohých prekvapí informácia, že Moskaľ absolvoval štúdium práv. Stereotypný obraz právnika je predsa len iný ako turistu stopujúceho s batohom na chrbte kdesi v strede cesty do nikam. „Uznávam, že je dobré, keď ľudia robia to, čo vedia najlepšie. Ja však nie som typ, ktorý pre päť rokov v škole zahodí celý život. Život, pre mňa znamená cestu,“ vysvetľuje.
I preto sa po odovzdaní rukopisu vydal do Anglicka. „Chcel som spoznať život a najmä zarobiť nejaké peniaze.“ Napokon, Slováci brigádujúci v zahraničí nie sú ničím neobvyklým. A mohol by to konečne byť aj námet na knihu.
