Je trochu paradoxné, že práve v deň, keď v Bruseli oznámili, že sa Rumunsko stane členom Európskej únie, si táto krajina pripomína aj jedno smutné výročie. Spomína na druhý z veľkých pochodov baníkov, ktorý násilne zasiahol do politického vývoja krajiny po páde brutálnej komunistickej diktatúry Nicolae Ceausesca. Oba výrazne prispeli k tomu, že si moc v krajine aj po páde diktatúry nadlho udržali niekdajší komunisti a exponenti ich tajných služieb. Druhý pochod baníkov na Bukurešť sa začal 26. septembra 1991, pred pätnástimi rokmi.

Prvý pochod baníkov na Bukurešť sa začal 14. júna 1990, mesiac po prvých viac–menej demokratických voľbách v krajine. V pozadí stál čerstvo zvolený prezident Ion Iliescu. Pred rokom 1989 bol Iliescu vysoký komunistický funk­cionár, ktorý sa pre podporu perestrojky dostal do konfliktu s diktátorom a musel odísť na vidiek. V decembri 1989 sa postavil na čelo Frontu národnej spásy, ktorý prevzal moc v krajine.

Iliescovo zvolenie neprijali demonštranti, väčšinou študenti, ktorí požadovali dôslednejší postup proti bývalým komunistom. Na bukurešťskom Univerzitnom námestí vytvorili „zónu bez komunistov“ a žiadali, aby sa Front vzdal moci. Z námestia sa ich 13. júna pokúšala vytlačiť armáda. Demonštranti sa bránili a zazneli výstrely. Študenti vyhlásili generálny štrajk a pokúsili sa obsadiť budovu televízie.

Vtedy sa vláda prvýkrát obrátila na jednu z najradikálnejších skupín v krajine, baníkov z údolia rieky Jiu. Iliescu osobne volal lídrovi baníkov Mironovi Cozmovi, aby svojich mužov priviedol do hlavného mesta. Jeden z prezidentových poradcov baníkov navštívil ešte doma a huckal ich, aby vyplienili sídla opozičných strán, ďalší prezidentovi sa muži pre nich snažili dohodnúť železničnú dopravu.

Baníkom stačilo málo a do Bukurešti ich pricestovalo niekoľko tisíc. Vyzbrojených drúkmi a kusmi káblov používaných ako gumové palice sa pustili do demonštrantov. Polícia dostala príkaz nezasahovať a dokonca s baníkmi spolupracovala. Demonštrantov vyhnali z námestia a prenasledovali ich po uli­ciach. Zapaľovali autá, vyrabovali univerzitu, sídla opozičných strán a novín.

Podľa oficiálnych údajov si besnenie baníkov vyžiadalo šesť mŕtvych a 500 zranených, podľa neoficiálnych informácií bolo obetí oveľa viac. Podľa Viorela Enea, predsedu zväzu obetí baníckych pochodov, sa počet mŕtvych blížil k 160.

Delegáciu baníkov prijal aj vtedajší premiér Petre Roman, počas revolúcie sám populárny vodca študentov. Vtedy ešte stáli na jeho strane. Druhý pochod baníkov však už už bol zameraný proti Romanovi.

Premiér sa totiž medzitým dostal do konfliktu s prezidentom. Roman sa chcel osamostatniť od svojho ochrancu Iliesca, ktorému sa nepáčilo, že jeho na Západe vyštudovaný kolega má v zahraničí výrazne väčšiu autoritu. Romanov program reforiem priniesol väčšine ľudí vážny sociálny prepad, a to platilo aj pre baníkov pracujúcich v nerentabilných baniach.

Asi 50-tisíc baníkov v údolí Jiu vstúpilo 24. septembra 1991 do štrajku. Požadovali, aby za nimi Roman osobne prišiel a diskutoval o ich požiadavkách. Z pozadia baníkov opäť hecoval Iliescu, ktorý to považoval za príležitosť, ako sa Romana zbaviť. Keď neprichádzal, rozhodli sa ísť oni za ním do hlavného mesta. Tam opäť vyzbrojení palicami a čakanmi vtrhli do budovy parlamentu a chceli obsadiť televíziu. Násilnosti si vyžiadali podľa nezávislých médií osem mŕtvych.

Iliescu dosiahol svoje. Roman podal demisiu a prezident ju „na žiadosť baníkov“ prijal. Baníkom dokonca poďakoval za „záchranu demokracie“.

V roku 1999, keď Iliescu práve nebol prezidentom a baníci chceli opäť vypochodovať na Bukurešť, ich vodcu Cosmu zatkli a odsúdili na 18 rokov väzenia. Koncom roku 2004, tesne predtým, ako mal opustiť prezidentský úrad, Iliescu náhle bývalého spojenca omilostil. Po vlne rozhorčenia, ktorú vyvolal, však milosť Iliescu opäť zrušil.