Richard Krajčo ako Richard III. v rovnomennej hre pražského Národného divadla.

FOTO – ND

Rašilov, Preissová.

Produkcia bola presne taká, ako sa dalo očakávať od „profilovej“ inscenácie prvej scény, kompetentne urobená, ale máločím prekvapujúca. Hoci sa v nej veľa škrtalo, príbeh „odovzdávania viny“ mohol stále pôsobiť neprehľadne. Medzi tie ľudskejšie momenty patril výstup Ivy Janžurovej ako Vojvodkyne z Yorku o bolesti matky pri strate detí.

Poetický Shakespeare

Režisér Michal Dočekal neurobil „rozprávku o hrbáčovi“, Shakespeara však ani neaktualizoval priamym spojením s nejakým konkrétnym režimom či situáciou. Chcel, aby pôsobil vo svojom poetickom rozmere. „Viac nápadov som nemal. Stav spoločnosti je hrozný, téma zneužitia moci a násilia ma fascinuje a znechucuje zároveň,“ dodal.

Prítomná česká kritička Martina Černá poznamenala, že spevák Richard Krajčo v hlavnej úlohe prevalcoval akýkoľvek dramaturgický zámer. „My ho nevnímame ako mediálnu hviezdu, je to mimoriadne dobrý herec,“ reagovala zasa dramaturgička Daria Ullrichová. Krajčov Richard mal energie na rozdávanie, nedosiahol však celkom tú vnútornú intenzitu, ktorú mal na začiatku kariéry v ostravskej inscenácii Williamsovho Skleneného zverinca.

Po tom, čo sme deň predtým na tej istej scéne videli v rámci festivalu niečo také súčasné, kruté a silné, ako bola Houellebecqova Platforma, malo by to však u kritiky ťažké akékoľvek „slušné“ predstavenie.

Rozpačitý Ravenhill

Ešte väčšiu pozičnú nevýhodu mal Produkt Marka Ravenhilla, ktorý mal s Platformou spoločnú aj tému - vzťahy medzi odlišnými civilizáciami ústiace do terorizmu. Autor drsných hier, ktorý zakazuje fotografovanie svojej osoby, sa priznal, že túto hru napísal, aby si v nej mohol sám zahrať. Výsledok pôsobil, žiaľ, skutočne trochu ako „produkt“ na vývoz. Ravenhill sa nevedel rozhodnúť, či má byť jeho šou hraná na publikum alebo minimalistickým divadelným predstavením.

Na scéne totiž neboli len stôl a stolička, ale aj druhá bytosť, hoci bez replík. Postava herečky, ktorú na Slovensku reprezentovala Lucia Gažiová, však bola len veľmi málo prepracovaná. Nebolo jasné, kto z dvojice producent - hviezda ťahá za kratší koniec, kto má aké skryté plány, čo sa najviac ukázalo na rozpačitom odchode herečky zo scény.

Výber témy, ale najma jej dovedenie do absurdity hollywoodskeho gýču, bolo veľmi odvážne. Inscenácia však nedodávala známym klišé nový rozmer.

Moskva a zbytok Ruska

Pravdu mal možno ruský režisér a autor Nikolaj Koľada, ktorý prišiel do Nitry s Revízorom. „V divadle sú už vyčerpané všetky výrazové prostriedky, tažko diváka niečím ohúriť.“

Koľada chcel svojou inscenáciou povedať, že v Rusku je všetko presne tak, ako za čias Gogoľa. „Najväčším problémom sú stále hlupáci a cesty.“ Koľada však prišiel k nám aj s iným posolstvom. „Umelec - to je v prvom rade energia. Vo všetkom - v práci, v jedle, v sexe. Ja svoju silu čerpám z Ruska, aj keď je v takom hroznom stave. Aj moji herci sem prišli bez haliera vo vrecku. Rusko nie je jedna krajina. Existuje Moskva - parádne mesto s exkluzívnymi obchodmi a barmi, a potom je tu zbytok Ruska. Neverím, že sa to dá pretlmočiť, ale rád by som povedal niečo také ľudské.“