S Eddiem Vedderom a Pearl Jam prišiel do Viedne Seattle.
FOTO – ČTK/AP
oncerte a každé z ich vystúpení je jedinečné.
Viedenský koncert americkej pätice doplnenej o klávesáka Booma Gaspara ukázal, že kapela sa od svojich vzorov perfektne odpichla a ešte robí veci po svojom. A dobre, že je medzi nami. Pozrite sa, čo sláva urobila s ich kolegami zo Seattlu - niektorí sú mŕtvi, iní sa zas prekúsavali odvykacími kúrami.
Hudobná revolúcia menom grunge začiatkom deväťdesiatych rokov vrátila rockovú hudbu späť do civilu a tejto filozofie sa kapela drží dodnes. Vo Viedni sa predstavila bez zbytočnej pódiovej šou, na ich vystúpenie stačilo jednoduchá scéna a zopár reflektorov. Kapele nebolo treba viac, aby počas koncertu postupne premenila športová halu (tú, v ktorej sa počas MS v hokeji topil ľad) na malý klub, v ktorom sa tiesnilo šestnásťtisíc divákov. Medzi nimi Maďari, Česi aj Slováci.
Pearl Jam sú na európskom turné k novému albumu, ktorý predstavuje kapelu v drsnejšom punkovejšom svetle, ale viac im sluší, ak je ich hudba tichšia a uvoľnenejšia. Nikdy neboli punkermi, aj keď sa v poslednom čase do tejto polohy rovnako ako v prípade posledného antibushovského hitu World Wide Suicide trochu štylizujú.
Skôr sú rockovými pesničkármi, ktorí už dávno rezignovali na skladanie hitov. Dokážu však písať nádherné a rozmanité kúsky ako Wishlist, Off He Goes, pri ktorých vystrelí aj hardcoreový výkrik v podobe Do The Evolution. Je o nich známe, že menia piesne na každom koncerte. Napríklad Praha dostala v piatok Rockin' In The Free World, Viedeň zas nemenej skvelú Fuckin' Up, obe od kapelového nestora Neila Younga.
Skupina sa prvom rade môže oprieť o výnimočný hlas Veddera, ktorý ohúril publikum aj skvelým podaním prídavkovej pesničky Last Kiss. Stál na mieste zvukára uprostred veľkej haly, zatiaľ čo kapela hrala na pódiu. Hovorí sa, že si veľmi ťažko zvykal na slávu a úlohu rockovej hviezdy. Zvláda to bravúrne a do nálady ho dostáva aj fľaša bieleho vína, s ktorou sa prechádzal na pódiu, a nemotornou nemčinou komunikoval s publikum.
A je tu ešte jeden bôžik - sólový gitarista Mike McCready, ktorý svojimi hendrixovskými sólami korení pesničky Pearl Jam. Najväčší úspech zaznamenali skladby hlavne z debutového albumu (Jeremy, Black, Even Flow), ktoré tvorili základ vystúpenia. S nimi sa do Viedne vrátila atmosféra Seattlu zo začiatku deväťdesiatych rokov (spomínate si na film Singles?), odkiaľ sa do sveta vyliala vlna grunge, štýlu, ktorý v sebe spojili hardrock s punkom, alternatívou, folkom a blues.
Napriek tomu kapela nežije z minulosti. V 90. rokoch sa na ňu trochu pozabudlo. Aj preto, že sa obrátila chrbtom k šoubiznisu, odmietala točiť klipy, bojovala s distribútorom predražených lístkov a robila len to, čo ju bavilo. A hlavne sa vrátila na zem, a to je dôvod, prečo – na rozdiel od Nirvany, Alice in Chains alebo Soundgarden – prežila.
V pondelok vo viedenskej Stadthalle sme si s nimi mohli zaspievať hymnickú Alive s refrénom „Som stále nažive!“ Znelo to ako oslava toho, že partia okolo Eddieho Veddera to nikdy nezabalila.
Autor: PETER BÁLIK, Viedeň
