, Made 2 Mate * Hrajú: Petra Bernasovská, Martin Nikodým, Sáva Popovič, Ľudovít Jakubove-Mravec * Premiéra 30. marca 2001 v Divadle West v Bratislave.

„Nevypínajte si mobily, boli by sme neradi, keby ste prišli o niečo dôležité,“ dostane sa vám upozornenia hneď na úvod predstavenia, ktoré sa samo deklaruje ako absurdný kabaret. Skutočne, čo keby nám počas predstavenia ušli nejaké tie milióny na burze? Podľa odhadu zloženia divákov usadeného na premiére zďaleka nie až taká absurdná otázka. Teda prečo vlastne absurdný kabaret? Bude v duchu slovníkového výkladu tohto slova protirečiaci skutočnosti, nemožný, nemysliteľný, hlúpy a celkom nevhodný? Isto, ale len tak trochu, aby sme sebe ani iným priveľmi neuškodili.

Kabaretný žáner je z princípu k divákom vľúdny, aj pesničky sa spievajú, aj šampanské sa podáva. Nevľúdny môže byť jedine na toho, z koho sa práve vysmieva. Prirodzene, len za podmienky, že ten práve nesponzoruje danú produkciu. Túto konkrétnu zábavu finančne podporili Kurt Wüstenrot jr., to „ako ten spisovateľ“, ďalej dobrodinec divadla, čo má meno ako „to, čo sa číta, a nie je to novela“, a v neposlednom rade aj ten, čo sa aj James Blond chváli, že ho pozná a začína sa na Maj. Umelci nadľahčovali, ako mohli, ale viac by pomohlo, keby si sponzori uvedomili, že podobná reklama je kontraproduktívna nielen pre kabaret, ale aj pre ich podnikový či osobný marketing. Ak sa vtipy pohybujú v rovine slovných prešmyčiek typu „repčíkový čaj“, potom sa stále nedeje nič zlé.

Ak by však skutočne mali ísť niekomu pod kožu, potom je lepšie, ak si kabaretiér ponechá okolo seba aspoň meter slobody. Ale dá sa to, ak divák neuplatí divadlo? Za čie peniaze máme byť slobodní, počujem hneď hlasy skeptikov za sebou.

Produkcia s aktuálnou témou BSE sa pohybovala najčastejšie v sterilnom prostredí bežných vtipností, v rámci ktorých zasvietila autenticitou azda len spomienka na hliníkové vidličky zo školskej jedálne na Nejedlého ulici, čo hneď diváctvo odmenilo úprimným ohlasom. Noví Copytovci si na strelnici vystrelili z klasických kolotočových figúrok, akými sú babky demokratky, politici, záchodové baby, slovenskí junáci, ježibaby, svine domáce, hlúpi Janovia i americkí akční hrdinovia.

Spontánnym hereckým vkladom prispieval predovšetkým Sáva Popovič, ostatní si aj v kvetovaných sukniach dedinských plačiek a v okuliaroch s obrovskými dioptriami strážili svoj mediálny imidž. Martin Nikodým skutočne nemusí nič robiť, je milionárom aj bez toho, aby hral, hoci aj neohroziteľného agenta zafarbeného tentoraz na blond. Azda najvtipnejšie dopadli výstupy, v ktorých sa účinkujúce hviezdy vysmievali zo svojej popularity. V parlamentnom pisoareé sa opäť stretli všetci ľahko parodovateľní politici.

Najmenej presvedčivo vyzneli monologické vstupy medzi jednotlivými číslami. Tomuto kabaretu zjavne chýbal hlavný kabaretiér. Pesničky dopadli rádovo lepšie, potešili Popovič s Mravcom, ktorí prezentovali socialistický džinglový mix, či Nikodým so svojím New York, s. r. o. Scéna Jána Zavarského doplnená kresbami Jozefa Danglára naplnila vtipne a zároveň decentne požiadavky žánru.

A do čoho nás to Slovákov vlastne pozvali ako prvých? Pointu sa nepatrí vyzradiť, hoci nie je až taká skvelá.