"Rob? Ten Holanďan? Elenin manžel? A čo to bolo za kurz?"
Niekoľko minút surfovania po internete a mal vo veci jasnejšie. "No, vyzerá to dobre. Možno o rok skúsim aj ja. Len si zapamätaj, že sa treba prihlásiť niekedy v máji."
Na jar sme častejšie sledovali stránku SAS (Studia Academica Slovaca) a Laurent sa zapísal.
Nejaké pokusy o hodiny slovenčiny boli aj predtým, ale vždy sa to skončilo tým, že "to je také ťažké, ja si neviem nič zapamätať"!
A tak zapamätať si, že "Vola sam..." by malo byť "Volám sa...," boli riadne galeje. Môj drahý má mozog informatika a už len to, že sa naučil slušne po anglicky, ho stálo dosť síl. Aj preto, že je Francúz. Ako hovorí môj francúzsky kolega: "My Francúzi nie sme zvyknutí učiť sa cudzie jazyky. A tak to aj vyzerá."
Intenzívna makačka päť hodín denne počas troch týždňov vyzerala nielen ako dobrý spôsob výučby, ale aj ako dokonalý spôsob na kompletné vymetenie pracovných stresov. Bolo rozhodnuté.
Deň D sa blížil a odpovede na otázku "Kam idete na dovolenku?" prekvapovali stále viac a viac ľudí. "Učiť sa? Tri týždne? A slovenčinu? A to prečo?"
V nedeľu pred začiatkom kurzu sa bol zapísať. Už ráno boli na zozname zapísaných Rusky, Američan, Bulharky, Nemci, Belgičania... Vo dverách sme míňali dve Japonky, skrátka, medzinárodná atmosféra. Na vrátnici inštitútu, kde väčšina študentov aj bývala, pani vrátnička neoblomne kládla nemeckému študentovi slovenské otázky: "Aké je vaše číslo izby? Aký kľúč vám mám dať?"
Nasledujúci deň sa začala skutočná drina. Rody - tri. Vzory - štyri na každý rod. Skloňovanie, časovanie, slovesá dokonavé, nedokonavé, predložky, prídavne mená... Sedem Francúzov - začiatočníkov - sa snažilo pochopiť a zapamätať si. Päť študentov Erazmu vo veku 17 - 22 rokov, šesťdesiatnik Christian - polovičný Slovák po mame, ktorá sa s ním nikdy po slovensky nerozprávala, a môj drahý. Takýchto a podobných osudov bolo na SAS-e v rôznych stupňoch asi 150.
Prvý telefonát do Luxemburgu: "Medveď - aký je to rod? A aký je tvar množného čísla? Medvedi? Ako kosti?" po francúzsky a hneď na to po novom: "Slovenčina je ťažký, veľmi ťažký! Ah, vlastne slovenčina je ako žena, takže: Slovenčina je ťažká, veľmi ťažká!" Podobných telefonátov, či esemesiek bolo počas troch týždňov niekoľko desiatok. Po týždni driny už vedel ako-tak rozoznávať rody a vzory. Občas ma prekvapoval otázkami typu: "Aký je rozdiel medzi kupovať a nakupovať?" Do kelu, a čo ja viem? Mne taká otázka v živote nenapadla! Prvý krátky sloh bol na tému Rodina. Desať riadkov zabralo takmer tri hodiny, ale výsledok bol uspokojivý. Opísal tú moju, slovenskú, aj s malými chybami, ale veľmi milo. A tak bol môj synovec: "...malý a chudý, má dlhé ramená a neprestáva rozprávať."
Po druhom týždni už vedel tvoriť tri pády a rozoznávať dokonavé a nedokonavé slovesá. Raz na mňa do telefónu vystrelil: "...vieš, dokonavými vlastne vyjadrujeme blízku budúcnosť." Čo? Blízku budúcnosť? A to my v slovenčine rozoznávame? Ale áno, vlastne hej, namiesto "I am
going to..., Je vais....." Jeho kurz sa stal aj skúškou mojich vedomostí. Úlohy, čítanie, slovenské piesne...
Naučiť Francúza, že treba vyslovovať každé napísane písmeno, že "e" na konci slov sa vyslovuje, ukázať mu, že treba vyslovovať aj "h" a že občas nemáme v slovách žiadne samohlásky (jabĺk), to nie je len tak.
V jednom cvičení použil vetu: "Snehuliak nemá v lete prázdniny."
Tretí týždeň už mali 'zmáknuté' všetky pády. Nad slohom o opise bytu opäť stratil zopár hodín, ale výsledok bol uspokojivý: "... naľavo kuchyňa, ... oproti dverám posteľ, na ktorej spím... veľké okná," človek len 'zíral'.
Záverečným testom prešiel ako druhý najlepší, na čo bol patrične hrdý. Za tri týždne sa toho naučil veľmi veľa. Aj vďaka pani učiteľke, ktorá ich riadne drilovala. Ako v škole!
Zjavne ho neodradila, lebo o rok chce pokračovať! Najmilšia skomoleninka, ktorá mu vyšla z úst bola: "To bolo také smejné!"
Inak, počula som od jedného Francúza:
Ako sa volá človek, ktorý ovláda viacero jazykov? Multilingválny.
Ako sa volá človek, ktorý ovláda dva jazyky? Bilingválny.
A ako sa volá ten, ktorý ovláda len jeden jazyk? Francúz.
No až také strašné to s nimi nie je. Veď asi 22 z nich sa tento rok učilo slovenčinu!
Ivana Jablonska, jablonska.blog.sme.sk
