BRATISLAVA - Podoba slovenských miest sa v posledných rokoch mení. Prestávajú byť ošarpané, pribúdajú nové budovy, ktoré sú síce samy osebe neraz pekné, ale do okolia sa nehodia.
Mnohé krajiny prísne regulujú to, kde môže stáť aká budova. U nás "liberalizácii" výstavby nebránia zákony ani silná tradícia. "Sú krajiny, kde sa nová výstavba riadi tradíciami, konvenciami a slušnosťou. Tam vlastne ani netreba zákony," myslí si Bohumil Kováč, ktorý sa na Fakulte architektúry Technickej univerzity Bratislava venuje urbanizmu.
Na Slovensku sa nová zástavba rozširuje na úkor zelene a iných verejných priestranstiev, súkromné stavby zasahujú do chodníkov, popri dominantách, ako sú kostoly či pylón Mosta SNP, vyrastajú viacposchodové vežiaky, vysokánske ploty bránia výhľadom.
V medzivojnovej Československej republike sa výstava riadila prísnymi pravidlami, ktoré určovala štátna regulačná komisia. Napríklad, regulačný plán z tridsiatych rokov na vilovú štvrť pod bratislavským Slavínom určoval ešte aj to, ako musia vyzerať ploty od ulice či výsadba v záhradke. "Výsledok stál zato," myslí si Kováč.
Za posledných 60 rokov však došlo podľa Kováča k strate kultúrnej kontinuity i právneho vedomia, "prestali sme sa starať o verejné veci ako o svoje". Pripomína, že "uvedomelí" kapitalisti, ako napríklad Baťa v Zlíne i v Partizánskom, kedysi mysleli komplexne aj na vybavenosť štvrtí, ktoré pre svojich pracovníkov stavali.
Pri dnešných nových obytných komplexoch je kvalita verejného priestoru pomerne nízka. "Aj luxusné štvrte s rodinnými domami často poskytujú veľmi málo priestoru na spoločenskú komunikáciu," hovorí architekt Peter Beňuška, podpredseda Slovenskej komory architektov. Podľa neho súčasná architektúra vypovedá o individualizácii záujmov. "Je to v zásade v poriadku, ale existujú zóny, kde je nutné vymedziť isté podmienky."
"Verejný priestor by mal patriť občanom," tvrdí jednoznačne Ľubica Trubíniová, projektová manažérka Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia.
Kováč považuje vzťah medzi verejným a súkromným priestorom za "základný dialóg našej spoločnosti". Stavebné úrady však nedefinujú dostatočne, ako má vyzerať kontakt medzi jedným a druhým. "Plánovanie sa považuje za prežitok, skôr sa preferuje takzvané operatívne rozhodovanie," tvrdí.
Problémy sú v celom systéme: sankcie za porušovanie stavebného zákona sú primalé, možnosti zákonného legalizovania čiernych stavieb zasa priveľké. Často sa aj zásadná zmena projektu skryje pod hlavičku "zmena stavby pred dokončením".
Netradične riešené rodinné domy vybudované Tomášom Baťom za prvej republiky. FOTO - ČTK
Kompetencie stavebných úradov prešli v roku 2003 zo štátnej správy na samosprávy. Samosprávy nemajú motiváciu definovať presnejšie stavebné poriadky, radšej si nechávajú väčšiu voľnosť na hľadanie individuálnej dohody s investorom.
Viaceré mestá zrušili či obmedzili funkciu hlavného architekta. Podľa Beňušku však len v dialógu medzi predstaviteľmi samosprávy volenými na štvorročné obdobie a architektmi s dlhodobejšou víziou, môže vzniknúť niečo dobré.
Navyše, malé obce majú len málokedy dostatok odborníkov na posúdenie stavebného zámeru. Ich príjmy sú poddimenzované, preto na obnovu verejných priestranstiev musia využívať externé sponzorské zdroje. "Sú však aj osvietení investori, ktorí investujú aj do verejného priestranstva," dodáva Beňuška.
"Architektúra si musí nájsť svoje postavenie v spoločnosti, práve ona totiž ovplyvňuje celé naše vedomie," myslí si Peter Murka, hlavný architekt Košíc. Podľa neho sa povedomie o architektúre musí istý čas vyvíjať - aj s chybami.
