Len päťdesiat minút cesty autom z Viedne smerom k slovenským hraniciam a potom ďalšie dva kilometre do centra Bratislavy. Tak začína svoje „dobrodružné putovanie na hlboký východ“ Helmut Schödel.
Hotel Kyjev má kúpeľne žlté ako moč
Autor si príliš neskoro uvedomil, že pochybné hliníkové dvere pri vstupe do šestnásťposchodového hotela Kyjev boli akýmsi varovaním. Keď mu krátko predtým nápor studeného dažďa udrel priamo do tváre, bol rád, že sa vôbec môže niekam schovať. Len čo zbadal matné svetlo lámp vo vstupnej hale, pomyslel si, že v hoteli, ktorý ako zdvihnutý ukazovák z čias socializmu vyčnieva z panorámy Bratislavy, zapli núdzový elektrický agregát.
Až neskôr vysvitlo, že slabé lampy v hotelovej hale Kyjeva patria vo svojom nepravidelnom počte a zvláštnom geometrickom rozmiestnení k vnútroarchitektonickému rukopisu budovy, ktorá bola pred revolúciou noblesným ubytovaním pre vysoko postavených pohlavárov komunizmu.
Hotelové izby, v ktorých sa dá kúrenie podobne ako v časoch komunizmu regulovať len otvorením okien, boli vybavené kobercami. Keďže v koberci autor článku tušil domov slovenských kobercových roztočov, pokúsil sa na noc rozsvietiť svetlo v kúpeľni „žltej ako moč“. Za debnením, výdobytkom porevolučnej éry, sa nedala vylúčiť prítomnosť pestrého zvieracieho života.
Vo veľkej, ale ľudoprázdnej hotelovej reštaurácii si Schödel objednal typické národné špeciality. Jednu z nich tvorili halušky, druhú kapusta. Kúsky hovädzieho a bravčového mäsa a údenej rybaciny pôsobili vedľa váz s umelými kvetmi takmer idylicky.
Nočný život len do 23. hodiny
Malý hotel, do ktorého sa Schödel presťahoval, sa volá Perugia. Kúsok Talianska na Slovensku, terasy pred izbami na prvom poschodí a dobrá reštaurácia, ktorej architektúra sa orientuje na studenú eleganciu priveľmi vzdialeného high-tech sveta. Na malom balkóne pod vysokým stropom reštaurácie hral na gitare hudobník. Jeho vystúpenie však trvalo len do 23.00 h, potom väčšina podnikov zatvorila ako v časoch pred revolúciou.
Bratislava, neslobodné mesto, ktoré posiela svojich hosťov do postele o 23.00 h, je skutočnou Antiviedňou, vzdialenou len dva kilometre od akéhokoľvek umenia žiť.
Bratislavčania sa odviažu len cez víkend
Aj agresívne a nepriateľské správanie taxikárov je kapitolou samou osebe, ktorá sa nepríjemne odzrkadľuje v neustálej prítomnosti policajných síl a hliadok pred cestnými zátarasami a podnikmi.
Knižný turistický sprievodca Marco Polo tvrdí, že Bratislava sa zo všetkých síl pokúša dostať na západoeurópsku úroveň. Podľa Schödela by však bolo potrebné zavrieť obe oči, aby sa dali prehliadnuť betónové monštrá pred cestnou komunikáciou, ktorá rozdelila historické centrum. Známej Café Mayer prisudzujú milostivo „takmer viedenskú kaviarenskú atmosféru“ a špičkový hotel Danube je označovaný ako hotel s priemerným západným štandardom a nadpriemernými cenami.
Bratislava leží na Dunaji ako Viedeň. A čo má Bratislava spoločné s Berlínom? Nič. Možno istú tendenciu k nepriateľstvu. Ale aj tá má rozdielne príčiny. Berlínčan, ktorý o 23.00 h vychádza von, a Bratislavčan, ktorý o 23.00 h ide spať, sa totiž ťažko môžu stretnúť, pokračuje Schödel. S výnimkou piatkov a soboty, vtedy sa aj Bratislavčania dokážu odviazať a vychádzajú von ako za socialistických čias. Na Hlavné námestie v historickej časti mesta prúdia zo všetkých strán hulákajúci opilci. (tasr)
